Vyberte stranu

Pozitívne myslenie ako také nie je zlé. Sám som prechádzal obdobím, kedy bolo pozitívne myslenie akousi mojou životnou filozofiou. Dokonca aj môj prvý kurz, ktorý som urobil, sa taktiež venoval tomu, ako rozvíjať pozitívne myslenie. Ibaže to bolo asi tak pred 20 rokmi. Doba akosi pokročila a z pozitívneho myslenia sa stal mainstream, ktorý valcuje každého kto sa mu pripletie do cesty. Človek by si možno pomyslel, že to je dobre, pretože ak sa bude viac ľudí venovať pozitívnemu mysleniu, tak nám akosi všetkým bude o niečo lepšie. Ja vám ale dajako neviem. Napriek tomuto trendu nemám pocit, že by okolo mňa bolo viac spokojných, šťastných a pozitívne mysliacich ľudí. Hmm, možno to bude ale dané tým, že sa pohybujem v nesprávnych kruhoch a chlapíci u nás v krčme pri vychladenej desine asi nie sú tou správnou referenčnou skupinou. A aj preto som celkom rád, keď sa mi dostane do ruky kniha, ktorá ukazuje aj druhú, odvrátenú tvár života a dokazuje, že život ako taký, nemusí byť vždy len prechádzka ružovou záhradkou, ale že občas dokáže byť aj kurevsky nespravodlivý a krutý. Presne taký, aký bol voči známemu českému spisovateľovi Michalovi Vieweghovi.

Priznám sa rovno, že som nikdy nečítal od neho žiadnu knihu. Videl som pár filmov, kde slúžili jeho knihy ako predlohy, ale nedalo by sa povedať, že mám pre neho slabosť. A tak som nemohol na základne vlastnej skúsenosti povedať aký bol Viewegh pred tým, než skoro zomrel na operačnom stole a aký bol potom. A teda aké boli jeho knihy pred tým a potom. Určite však teraz po nejakej siahnem.

Vieweghovi praskla aorta. Prežil to, ale do života sa vrátil takmer ako mrzák. Neschopný si niečo zapamätať, normálne fungovať a plniť si svoje občianske, manželské, rodičovské a spisovateľské povinnosti. Prežil, ale za akú cenu. Mnohokrát, asi ako každý človek, ktorý prežije niečo, čo ho potom v spoločnosti výrazne hendikepuje, si kladie otázku, či by nebolo lepšie, keby sa to tam a vtedy skončilo. V jeho živote už nič nie je tak ako predtým. Progres, ak aj nejaký je, je pomalý a ťažko badateľný. Z bohéma  sa stala troska, ktorá je presvedčená o tom, že je svojej rodine na príťaž. Autor sa v knihe pohybuje od pragmatického popis reality po emočné, miestami výrazne depresívne popisy svojho vlastného prežívania. Občas sa text zaskvie cynickou perlou, vtipom, ktorý si zo seba dokážu robiť len ľudia, ktorý na tom sú veľmi zle. Čo nám, bežným smrteľníkom občas príde ako kruté a nemiestne. Ale práve v týchto zriedkavých okamžikoch sa mi autor páči najviac.

Kniha má formu denníka. Dni bežia jeden za druhým a autor sa tak stáva akoby komentátorom vlastného života. Niekedy plne ponorený do deja, niekedy akoby z pozície nezaujatého pozorovateľa. Ak by ste hľadali v knihe nejaké pozitívne emócie, možno sa vám to aj podarí,ale budete sa musieť poriadne snažiť. Preto, ak máte sklony k depresiám a príbehy z modrého neba vás dokážu znefunkčniť na celý týždeň, potom by som túto knihu pre vás určite neodporúčal. Ak však hľadáte niečo, čo vám ukáže aj odvrátenú stránku života, ak hľadáte knihu, ktorá vám pripomenie aký ste zraniteľný a smrteľný, potom Môj život po živote bude pre vás skvelým čítaním.

Knihu na recenziu venovalo kníhkupectov INSIGHTBOOKS.ORG

logo insightbooks

Follow

Get every new post on this blog delivered to your Inbox.

Join other followers: