Time Life Management.org|Zorganizujte si čas, energiu, prácu aj domácnosť

Pred nedávnom som robil školenie obchodníckych  zručností. Školenie malo rozsah 16 hodín. Keď sme sa bavili o tom, kedy skončíme v ten deň a potom aj ten nasledujúci, takmer celá skupiny sa zhodla na tom, že by sa chceli poponáhľať aby mohli skončiť skôr a ísť domov. Vraveli: “skráťme obed, skráťme prestávky, potiahnime do večera…” Na jednej strane je to klasická požiadavka takmer všetkých študentov-nadrobme si, aby sme mohli ísť skôr domov. Na strane druhej, zrovna učenie nepatrí medzi veci, ktoré sa dajú urýchliť, alebo stlačiť na menší časový úsek. A to bol aj môj argument, ktorý často používam- sú veci, ktoré sa urýchliť dajú, ale sú veci, ktoré nemá význam urýchlovať, pretože  to nijako nepomôže k tomu aby boli hotové. A ktorým viac svedčí pomalosť.

Žiaľ, toto uvedomenie sa ľudom často z mysle stráca a je prevalcované všeobecným názorom, ktorý rýchlosť a úsporu času kladie na prvé miesto, bez rešpektovania faktu, že svet nie je len o rýchlosti, ale taktiež, nech sa nám to zdá akokoľvek nemilé a otravné, ale aj o pomalosti, uvoľnenosti.

Musím sa priznať, že ma teší fakt, že nie všetko sa dá urýchlovať. Vnímam to ako niečo, kedy nám okolitý svet ukazuje, že aj keď sme toho pod kontrolu dostali  mnoho, a naša vôľa je považovaná za neprekonateľnú ( aspoň niektorí svoju voľu za takú skutočne považujú), stále existujú veci, pri ktorých sa aj môžeme hodiť o zem a vrieskať ako rozmaznané dieťa, ale svet si pôjde svojím vlastným tempom a my s tým nič neurobíme. Vnímam túto skutočnosť ako učiteľa, ktorý presne vie, čo je pre jeho žiaka vhodné. Žiak môže nesúhlasiť, môže sa zlostiť, ale učiteľ nepovolí ani za nič.

Kde si človek dnešného sveta má cvičiť trepezlivosť, keď spoločenskou normou sa stáva “hneď”? Kde si má nájsť svoje pokojné miesto, keď všetko okolo neho sviští v zbesilom tempe? Sám sa považujem za človeka, ktorý sa snaží byť efektívny, dokončovať veci, neodkladať ich  a pokiaľ je to možné, tomu čo sa dá, sa venovať hneď. To mi na jednej strane   uľahčuje (naozaj?) život, na druhej strane mi to minimálne komplikuje rozvíjanie zručnosti trepezlivého čakania. Mám svoje spôsoby, ktoré mi to vynahrádzajú. Jedným z takých obyčajných nástrojov je obyčajná chôdza. Nemám vodičák a tak sa často musím premiestňovať po vlastných. Chodím veľa a chodím rád, okrem toho, že robím niečo dobré aj pre svoje zdravie, tak je to činnosť, ktorá má svoj vlastný rytmus, a dá sa urýchlovať vcelku obmedzene:) Preto mám rád prechádzky, kde cesta je cieľom. Nemať cieľ, len tak blúdiť mestom a nechať myšlienky nech si sadajú ako rozvírené bahno v jazere. To je jeden z nástrojov, ktoré ma učia pomalosti.

Aké nástroje  máte vy? Ako cvičíte svoju trpezlivosť?

photo credit: conceptDawg

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Škola nezamestnaného 4.časť-Ako zvýšiť svoje šance na trhu práce-kde hľadať prácu? from Martin Prodaj on Vimeo.

Paradoxne sa dennou prácou nezamestnaného stáva hľadanie práce.Mala by to byť činnosť, ktorú berie nanajvýš vážne, pretože od výsledkov tejto činnosti bude záležať ako rýchlo si nezamestnaný nájde prácu. A existuje mnoho miest a možností kde si prácu hľadať.

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Škola nezamestnaného 3.časť-6 tipov na šetrenie peňazí from Martin Prodaj on Vimeo.

Finančné prostriedky sú stále  dôležitou, možno niekedy aj najdôležitejšou súčasťou nášho života. Avšak postoj k peniazom sa u nezamestnaného musí zmeniť. Musí si vybudovať nové návyky, ktoré sa týkajú zvykov súvisiacich s nákupným správaním.

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

V poslednej dobe sa častejšie stretávam s ľudmi, ktorí z nejakého dôvodu pracujú doma. Či už je to ich rozhodnutie a robia vo vlastnej firme, alebo sú freelancermi, alebo sa dohodli so svojím zamestnávateľoma  a ten im umožňuje tzv. home office. Okrem iného toto rozhodnutie zamestnávateľa je skvelým ústretovým krokom voči zamestnancom, aj keď mu niekedy predchádzajú obavy, či zamestnanec doma bude skutočne výkonným zamestnancom. Táto skutočnosť je postavená na predpoklade, že človek je vo svojej podstate lenivý a pracovať sa mu nechce, a jediný spôsob ako ho k tomu donútiť, je  neustále  ho pod hrozbou sankcií kontrolovať. Keď sa tak na to pozriem, tak zamestnávateľ, ktorý sa dostal z tohoto názorového spektra k názoru, že zamestnanec dokáže podávať pracovný výkon, dokonca mnohkrát vyšší ako v práci, aj z domu,  urobil obrovský myšlienkový skok a treba mu byť zato vďačný. Avšak pravdou ostáva, že aj keď sa mnoho ľudí/zamestnancov, teší na prácu z doma, časom zisťujú, že to nie je také jednoduché, akoby sa na prvý pohľad zdalo. Problém o ktorom by som rád dnes písal, by som označil ako problém miesta/formy/obsahu. O čo ide? Hneď sa na to pozrieme.

“Ráno vstanem. Viem, že je to deň keď mám home office, ale akosi nemôžem nijako začať. Tu robím niečo, tu si dám kávičku, tu sa kuknem čo beží v telke, a pozriem na hodinky, skoro obed a ja som nič neurobila.” Aj takto dajako sa mi sťažujú moji klienti pracujúci z domu. Pri podrobnejšom rozhovore zistím, že človek pracujúci doma, pokiaľ sa mu nedarí dodražať určitú disciplínu, tak sa to deje z niektorého z týchto dôvodov.

• Nie je jasne vymedzený čas. To, že pracujem  z domu, ešte neznamená, že môžem spať do 12:00. Teoreticky by som mohol, ale potom by sa veľmi ťažko dalo hovoriť o nejakej práci a už vôbec nie o efektívnej práci. Ak som počas svojho pôsobenia na klasickom zamestnaneckom mieste chodil do práce na 8:00, tak aj môj domáci pracovný deň začína o 8:00. Je to taktiež otázka zvyku. A pracovné návyky v tomto nie sú výnimkou. Iste, sú tu ľudia, ktorí sa rozhodli pracovať z domu práve preto aby mali voľnosť v čase a v tom ako s  ním zaobchádzajú a možno je pre nich prijateľnejšie aby pracovali v neskorších večerných alebo nočných hodinách. Taká práca má svoje čaro, ale skúste sa krátko pred polnocou niekam dovolať a niečo vybaviť. Ak je však typ vašej práce nezávislý na  vonkajších inštituáciách alebo osobách, tak si vyberte svoj pracovný čas, kedy vám to vyhovuje.
• Čas je fragmentalizovaný. Bohužiaľ to tak je, že ak pracujeme z domu, tak na nás pôsobí oveľa viac rušivých faktorov. Môžeme si zapnúť televízor, môžeme si beztrestene surfovať po hocijakých stránkach, môžeme volať kamarátom a kamarátkam bez toho aby sa kolegovia po nás kriticky pozererali. Podľa teórií efektívnej práce sme najvýkonnejší vtedy, keď máme k dispozicii neprerušovaný časový blok, v ktorom sa môžeme sústrediť len na jednu vec.Vtedy je naše sústredenie najvyššie a my dosahujeme svojich cieľov hladko a ľahko. Ale keď nás neustále niečo vyrušuje, tak je ťažké niečo dotiahnuť do konca.
• Keď som v práci, neumývam riad. Keď som začal pracovať z domu, tak mi mama hovorila:” to je skvelé, aspoň budeš môcť kedykoľvek poupratovať.” Toto presvedčenie som jej musel vyvrátiť, pretože ak pracujem, tak sa vnútorne naladím tak aby som akoby čiastočne “vymazal” vedomie, že sa nachádzam vo vlastnom byte a že v kuchyni ostal nejaký riad,  ktorý bude treba poumývať. Kuchyňa pre mňa neexistuje, je to priestor, ktorý by ma vyrušoval a odvádzal moju pozornosť, rovnako ako každý iný priestor v byte. Maximálne ju vnímam ako kuchynku, kde si prídem počas pracovnej prestávky zobrať kávu alebo čaj a hneď sa vraciam na svoje pracovné miesto.
• Nejasne definované pracovné miesto. Ak pracujem doma, tak mám pre túto činnosť jasne vymedzené miesto, ktoré sa “používa” zväčša len na  pracovné aktivity. Zväčša preto, lebo okrem pracovných mailov, ktoré čítam na pc položenom na pracovnom stole,  občas na tomto pc a tomto stole čítam a vybavujem aj súkromné veci. Pokiaľ je to len trochu možné, mali by ste na svoju prácu mať svoje jediné miesto.Nejaký kútik. Aj z mála sa dá urobiť veľa. Pre inšpiráci môžete ísť sem. Každý priestor je naplnený nejakou energiu. Znalci fenng šuej by vedeli povedať. Ak pracujete v kuchyni, tak tento priestor, aj bez vášho vedomia, bude ovyplvňovať vaše myslenie, vaše naladenie a to nemusí byť zrovna o práci.

• Celý deň som v pyžame. Tak ako priestor, tak aj naše oblečenie ovplyvňuje naše naladenie,naše zmýšľanie. Veď šaty robia človeka.  A akým človekom budete v pyžame a župančeku? Rozhodným? Dravým? Plným energie?Pripraveným kedykoľvek sa pustiť do náročných úloh,ktoré na vás čakajú? Nemyslím si to.  Predstavte si, že by váš potenciálny klient jednal s vami v župane, bol by pre vás dôveryhodný? Asi moc nie. Preto radím, obliecť sa do bežného denného oblečenia, presne tak isto,ako by ste išli do práce. Netvrdím, že máte mať oblek,ale župan by to nemal byť v žiadnom prípade. Pokiaľ nie ste bohémsky spisovateľ hľadajúci inšpiráciu v pohári whiskey:) A ešte anglický  lodi môžu pobehovať doma celý deň v pyžame:)

Práca z domu má svoje špecifiká je jednoznačene náročnejšia na sebadisciplínu než bežné zamestnanie. Ale výhody, ktoré pre mňa má, by som nevymenil za nič na svete.

A čo vy? Aké prekážky vám bránia pri práci  pri home office?

Páčil sa vám článok?  Nezabudnite sa potom príhlasiť k odberu príspevkov priamo do vašej mailovej schránky.

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Začína sa nový mesiac a to je celkom dobré obdobie na to, aby sa začalo s niečím novým. Uvažoval som a napadlo mi, prečo neurobiť súťaž? Takže, počínajúc včerajškom,od 1.3 až do 31.3 budú mať možnosť traja z vás, ktorý okomentujú niektorý z článkov na timelifemanagement.org alebo koucingblog.org, vyhrať moju knihu Work Life Balance-ako prežiť krízu a naučiť sa vychutnávať si život. Na konci mesiaca vyhodnotím najzaujímavejší komentár a odmením pisateľa knihou s podpisom autora:) Teším sa na vaše komentáre.

PS. Žrebovanie prebehne online 31.3 o 20:00 na tejto adrese.

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Šetrnosť je cnosť. Cnosť, ktorá možno práve v tieto dni a mesiaca dostáva celkom iný význam. Dôležitejší. Dalo by sa povedať, že cnosť je niečo čo vyskytuje pomerne zriedka. Len tak mimochodom, kedy ste sa zúčastnili nejakého rozhovoru kedy ste hovorili o cnostiach? Keď občas položím túto otázku na mojich kurzoch , tak odpoveďou sú  mi poväčšinou nechápavé pohľady. Cnosti proste  nemajú moc šancu poraziť najnovšie politické škandály a iné farebno blýskavo uchvacujúce témy, ktoré sa stávajú obsahom našich rozhovorov. Ale to som trochu odbočil.

Jedna z cností, ktoré sú mne veľmi blízke je šetrnosť. Ťažko povedať, či moja snaha žiť šetrným/úsporným životom je výsledkom výchovy, alebo môjho vnútorného smerovania, ktoré sa naplno prejavilo počas môjho pobytu v buddhistickom kláštore, kde som vlastne ani nemal inú možnosť ako žiť veľmi šetrne.

Keď som sa vrátil a začal sa znovu integrovať do bežného sveta, snažil som sa preniesť čo najviac z môjho vnútorného naladenia do spoločenského kontexu, ktorý je priam poháňaný spotrebou. Ale keby len nejakou normálnou spotrebou. Ale tu skôr ide o brutálnu nadspotrebu. Vidiac to, snažil som sa eliminovať svoje výdavky na maximálnu možnú mieru. Kým som bol nezavislý a slobodný nebolo to až také veľmi náročné a nebolo nutné moc nad tým uvažovať. Ale ako som sa ponáral hlbšie do svete konzumu, bolo stále ťažšie odolávať toľkým lákadlám. V tomto mi však veľmi pomáhalo jedno sedliacke pravidlo, ktoré ma učil stále môj otec: “nesmieš proste minúť viac, ako zarobíš”. Ja viem, je to veľmi triviálne, ale mám pocit, že niektoré triviálne pravidlá majú celoživotnú a univerzálnu platnosť. A toto je jednoznačne jedno z tých univerzálnyc pravidiel.

Je zaujímavé, že človek podvedome hľadá vyváženosť svojho stavu, pokiaľ sa v ňom nenachádza. Pokiaľ celý deň pracujem s ľudmi, tak to, čo najviac potrebujem na konci dňa je pokoj a ticho. Pokiaľ naopak strávim celý deň sám za počítačom, tak večer hľadám spoločnosť a rád by  som sa s niekým pozhováral. Keď pracujem hlavou, tak mám celkom chuť zababrať sa od hliny alebo zobrať do ruky hoblík alebo pílku. Ak okolo seba vidím nadspotrebu, neustále vyzývanie k tomu aby som míňal svoje peniaze, presviedčanie o tom, že je dobré žiť na dlh, tak potom budem smerovať k protipólu. K úspornosti, šetrnosti.

Pred nedávnom  som čítal jeden článok, kde chlap popisoval ako strávil celý týždeň bez toho aby minul čo len jeden cent. A verte alebo  nie, spokojne sa usmievam na konci tých dní, počas ktorých som neminul ani jeden cent. Ak sa pozriem na veci, ktoré mám v byte, kuknem do skríň a zásuviek, tak zistím, že vlastne mám všetko čo potrebujem a nie je mi treba viac. Ba dokonca, o tom sa už tiež zmieňoval, mám radosť keď zaplnený priestor vyprázdnim a už ho ničím novým nenaplním. Každý z nás vedie trochu iný životný štýl, naše zvyky, ktoré sa týkajú míňania peňazí, budú rozdielne, ale mám podozrenie, že vzhľadom na dobu v ktorej žijeme,tak väčšina z nás bude mínať predsa len o niečo viac, než je skutočne nutné.Keby sme vedeli znížiť naše túžby po veciach len o 10%, myslím,že naše finančné zdravie by sa tiež o niečo zlepšilo.

Keď začína nový rok, sadnem si zo svojou maželkou, položíme si pred seba papier a začneme plánovať. Máme ho rozdelený na tri časti: veci, ľudia a činnosti. Prvé roky, keď sme sa len prisťahovali do Bratislavy, bola kolónka veci takmer plná. Potrebovali sme (naozaj?) kúpiť veľa vecí, zariadiť byť a pod. Ale časom sa počet položiek začal znižovať. A keď sme si sadli na začiatku tohoto roku, tak sme zistili že v položke “veci “už nie je nič, čo  nevyhnutne potrebujeme. Samozrejme, že by som si tam mohol dať nový počítač a telefón alebo kameru, lebo takéto hračičky ma bavia, ale….nie je to nevyhnutné a preto tam nedám nič. Energia, ktorú sme spočiatku venovali do vecí sa nám presunula na ľudí a činnosti. Začali sme viac chodiť so známymi von, alebo sme ich pozvali k nám a skvele sme sa zabavili, začali sme chodiť tancovať, začali sme viac čítať. To všetko sú činnosti, ktoré nás obohacujú viac než vlastnenie vecí. A tam smeruje aj moje/naše ďalšie smerovanie.

A ako teda neminúť ani jeden cent a byť spokojný? Je to niekoľko myšlienok, ktoré mám:

• Tak ako príležitosť robí zlodeja, tak aj možnosť si niečo kúpiť vytvára riziko,že budete mínať viac než skutočne potrebujete. Moja manželka to vie a tak s ňou, aj keď nie vždy celkom rád (prosím vás, ktorý chlap má rád nakupovanie, myslím,”ženské” nakupovanie), chodím na nákupy a vytváram určitú brzdu v nákupnom ošiali.
• Uvažujte nad tým čo všetko skutočne! potrebujete k životu. Je to, čo si chcem kúpiť, naozaj pre mňa v tomto čase nutné? Alebo je to len momentálny popud?
• Nenakupujte impulzívne. Dopredu si premyslite čo chcte kúpiť a svojho rozhodnutia sa potom aj držte. Niekomu môže pomôcť, ak si napíše zoznam toho, čo potrebuje.
• Uvedomte si, čo s vami robí reklama. Som antireklamný človek. A ak niečo vidím v reklame, som od  toho produktu alebo služby takmer inštinktívne odpudzovaný. Nájdu sa nejaké výnimky, ale veľa ich nebude. Väčšinu je to vtedy, keď sa v reklame objaví niečo, nad čím aj tak už dlhšie uvažujem, len mi to dodá nejaké nové informácie.
• Uvažujte nad silou, ktorú vám dá vaša nezávislosť na nákupoch. Vychutnajte si to víťazstvo, ak ste dokázali prežiť čo i len jeden deň bez míňania. Úplne skvelé by bolo keby tak, ako sa človeku odporúča mať jeden deň v týždni pôst, tak by mal mať aj voľno od míňania.
• Ak sa ocitnete niekde  v nákupnom  centre, pozorujte správanie nakupujúcich ľudí.Všímajte si ako sa správajú. Pred nedávnom som sa zastavil v jednom obchode s oblečením,kde boli 50% výpredaje.Nič som si nekúpil. Ale všímal som ako ľudia berú priam živelne veci, ktoré s takmer istotou nepotrebovali ale “ no nekúp to za tú cenu”. Nuž, nekúpil som:) Akoby sa v nás v takých okamžikoch prebúdzal duch neolitického zberača, ktorý berie všetko čo mu príde pod ruku, aj keď niektoré veci asi nebudú v žiadnom prípade požívateľné. Hlavne že ich je veľa.

Tento zoznam určite nie je konečný, ale dôležité je, aby ste si vy sami, ak chcete, našli svoj zoznam,ktorý vám pomôže byť spokojným aj vtedy, keď nič neminiete a nič si nekúpite. Nakoniec, nechcete predsa aby sa vaše šťastie odvíjalo od toho čo máte?

Čo si o tom myslíte? Máte nejaké skúsenosti s “nemíňaním? Podeľte sa o ne.

Páčil sa vám článok?  Nezabudnite sa potom príhlasiť k odberu príspevkov priamo do vašej mailovej schránky.

photo credit: alancleaver_2000

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!