Time Life Management.org|Zorganizujte si čas, energiu, prácu aj domácnosť

Aký je podľa vás pomer času, ktorý človek strávi v externom prostredí a aktivitami vonkajšieho sveta a času,ktorý človek strávi ponorený do vlastného vnútra? Povedzme v rámci jedného dňa, teda 24 hodín. A nebudeme počítať spánok, pretože ten síce patrí do kategórie “vnútorný svet”, ale väčšina z nás nedokáže zo snami aktívne pracovať a preto sa to nepočíta. Takže tu máme cca 16 hodín. Koľko z tohto času skutočne strávime vo vlastnom vnútornom priestore? Obávam, sa že to bude žalostne málo.

Vlastne si niekedy myslím, že keby nám naše telo nevravelo,že aspoň teraz si na 10 minút potrebuje oddýchnuť a zavrieť oči, asi by sme sa k sebe nikdy nedostali. Smutné na tom  je, že niekedy nepočujeme  priam zúfalé volanie nášho tela a našej mysle po odpočinku alebo stiahnutí sa z vonkajšieho sveta.

Táto zručnosť, schopnosť obrátiť pozornosť do nášho vnútra sa stáva niečím čo je nezvyklé, neobyčajné, ba niekedy a pre niekoho až nenormálne.  A pritom to bolo a je niečo, čo je nám vlastné, bez čoho sa v skutočnosti vôbec neobídeme. A čo má ďaleko od prirodzenosti, je práve to, že svoju pozornosť do nášho vnútra obraciame tak zriedka. A pri tom to nie je nieč náročné ani ťažké.

Bolo pre mňa neuveriteľné, keď som na jednom kurze emočnej inteligencie zadal inštrukciu na pomerne jednoduché introspektívne cvičenie a po jeho skončení som videl prekvapené tváre účastníkov, z ktorých sa mnohí možno po prvý raz dostali k sebe a k vlastnému telu a mysli.

Samozrejme v našom vnútornom svete sa nedej toľko ako vonku. I keď toto konštatovanie vám veľmi ľahko zmetie zo stola takmer každý kto sa nejakú dobu zaoberá prácou na sebe. Thrillery,horroty, romance, to všetko sa dá nájsť vo vašej mysli. A nemusíte za to platiť ani poplatky za príjem signálu. Jediné, čo k tomu potrebujete je aspoň 10 minút nerušeného času. Času, kedy sa budete môcť venovať len sebe, svojmu vnútornému svetu.

Nie je treba robiť nič. Len pozorovať.Tíško sedieť a nechať sa unášať vlastným prúdom myšlienok. Ale pozor, dávajte pozor na to, aby ste sa nenechali chytiť prúdom a obsahom, pretože sa vám môže stať, že o chvíľu budete písať svoju diplomovú prácu, budete pripravovať prezentáciu do práce, prípadne budete robiť nákup. To sa myseľ s vami hrá. Dokáže vás nalákať na všakovaké dobroty, len aby ste sa jej nepozreli na zúbky (to nemá moc rada) a na to ako funguje.Nevenujte sa teda tomu o čom premýšľate ale skôr sa skúste zamerať na to ako myslíte.Pozorujte proces myslenie.Ten vám  o vaše mysli povie podstatne viac ako obsahy. I keď aj tie môžu byť niečím užitočné, zvlášť ak natrafíte na obsahy,ktoré sa opakujú, sú zvláštne, podivné, alebo sú doprevádzané zvláštnymi pocitmi. Rizikom však je, že do obsahov sa veľmi ľahko a rýchlo zamotáte a ťažko sa z toho vymotáva:)

Toto cvičenie je o tom naučiť sa byť pozorovateľom vlastného vnútorného sveta podobne, ako keď ste pozorovateľom deja na televíznej obrazovke, alebo niekde v kine. Nenechajte sa však dejom príliš strhnúť. Nakoniec, je to len film a skutočný život sa odohráva celkom inde.
A čo vy? Koľko času venujete sledovaniu svojho vnútorného sveta?

photo credit: h.koppdelaney

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Tiež sa vám  stala takáto vec: večer, už to bolo pomerne neskoro, ste prišli domov, ani neviete ako ste sa dostali do postele a keď si začnete prehrávať pred očami,čo ste v  ten deň  zažili a urobili, máte pocit, že sa vám všetko zlieva do jednej šedej machule,v ktorej sa nedajú nájsť žiadne pevné obrysy. Vtedy si uvedomíte, že ste celý deň prežili na nejakom autopilotovi, ktorý vás síce viac menej úspešne preniesol cez väčšinu vašich aktivít avšak  gombík z nápisom “mám pocit, že žijem” ostal po celý čas vypnutý.

Človek , ktorý si uvedomuje, že pokiaľ žije hektickým životom a nechce sa z toho zblázniť, tak potrebuje občas vypnúť,občas sa zastaviť,občas relaxovať. Ale ako to urobiť, keď takmer všetko okolo nás sa deje v neustálom kluse a zhone?

Odpovedí na túto otázku je nespočet. Jedna z nich oznamuje, že pokiaľ chceme relaxovať, oddychovať, pokiaľ chcem aby sa naša psychika a naša myseľ dostala aspoň do nejakého stavu uvoľnenie, tak treba spomaliť. A spomalením sa myslí spomalenie aktivít, ktoré robíme, spomalenie reči,ktorou hovoríme a taktiež samozrejme spomalenie myšlienok, ktoré sa nám ženú hlavnou. Ale to tiež ešte nie je všetko.Ešte jedna ingrediencia, veľmi subtílna, tu chýba.

Bolo to nedávno. Práve som dopozoral niečo v TV, nebolo to nič objavné ani ušľachtilé, ako to už väčšinou pri sledovaní TV býva. V okamžiku ako som stlačil off, celá miestnosť sa ponorila do ticha a tmy, ktorá bola narúšaná len svetlom sviečok. V tom okamžiku som si uvedomil hlboké upokojenie a uspokojenie spôsobené tým , že všetky výrazné podnety, ktoré boli spôsobovaní mojím sledovaním TV,naraz ustali. Ono povšimnutie si tohoto emočného stavu,toho kontrastu,pocit uvoľnenie, relaxu a pokoja ešte viac prehĺbilo. Vtedy som si uvedomil, že naša myseľ aj počas dňa zažíva stavy uvoľnenie a relaxu, ale kedže sa všetko okolo nás deje tak rýchlo, tak ani nemáme čas si  to všimnúť. A skôr než by sme z toho pocitu mohli čerpať niečo pre naše duševné zdravie,tak to prekryjeme ďalším zážitkom. To znamená, že v našom živote sa vyskytujú celkom prirodzene okamihy, keď sa dianie okolo nás ak už nie zastavuje, tak aspoň spomaľuje. Vtedy máme šancu čerpať z toho čo je, čo sa aktuálne okolo nás deje. Ak si však v tom zlomku sekundy neuvedomíme: “to je pokoj, to je ticho” celé čaro a  dobrodenie,ktoré sme mohli získať z toho okamžiku, je preč.

Ak aj sme v stave uvoľnenia a relaxu a nevedomujeme si kvality tohoto stavu, tak riskujeme stratu možno toho najcennejšie okamžiku z celého dňa. Okamžiku, kde takpovediac “máme všetkých 5 pokope”. Je to ako uzavretý cyklus.Sme v pohode a súčasne si uvedomujeme, že sme v pohode a kľude. A toto uvedomenie stav pohody a uvoľnenie ešte viac umocňuje. A tak  sa tento stav dá kultiovať vlastne neustále.

Takže: zastaviť a uvedomiť. Uvedomiť, a ešte raz uvedomiť.

A čo vy? Čo si všímate, keď sa zastavíte?

Ak sa vám článok páčil,posuňte ho ďalej na twitter, facebook,priateľom. A samozrejme nezabudnite sa prihlásť k odberu cez RSS.

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Často krát sme svedkami, či už priamymi alebo sprostredkovanými, toho, že hrubá sila, arogancia, agresia si razia cestu dopredu-bezohľadne a niekedy až kruto. Niekde som čítal, že pre to aby zlo zvíťazilo, bude celkom stačiť keď tí dobrí prestanú niečo robiť. Je to smutné ale veľmi  pravdivé. Koľko krát som bol svedkom toho, že sa niekde deje aj drobná neprávosť, ale aj ja som radšej sklopil oči a šiel  ďalej.

Ale potom sú tu okamžiky,kedy pohár trepezlivosti pretečie, keď sa nazbieraná energia uvoľní, a aj tí čo boli zaznávaní sa prederú na svetlo. Tento príbeh, priam mýtický archetyp sa nachádza vo všetkých kultúrach, dokonca aj v tej našej skomercionalizovanej.

Možno to bude znieť pateticky ale ja som ten príbeh nesmierne silno cítil, keď som si prezeral toto video. Možno ste už počuli o Susan Boyle.O jej fenomenálnomo víťazstve v britskom protipóle Super star. Nechajte sa teda, ak chcete, inšpirovať a povzbudiť tým, že aj tí poslední, na ktorých sa všetci smejú a znevažujú ich, môžu byť raz prví.

Tu je video.

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Už niekoľkrát som bol svedkom  rozprávania smutných príbehov o tom, ako niekto usilovne pracoval celý život, a potom z ničoho nič prišiel o prácu. Ostal doma, stal sa nazemestnaným, chradol, pustol. Jeho život sa skončil. A to častokrát nielen metaforicky ale aj doslova. Avšak smutné na týchto príbehoch nie je to, že sa človek stal nezamestnaným.To je dnes bežná súčasť života, asi taká ako keď ráno idete kúpiť chleba a mlieko. A nie je to práve nezamestnanosť ako taká dôvodom takého konca. Je to niečo iné. Je to naša ochota dať iným veciam a ľuďom moc nad naším životom.

Predstavte si človeka,ktorý hovorí, a počuť niečo také vôbec nie je výnimka, že jeho práca je celý jeho život. Čo sa stane keď jeho “celý život” skončí? Čo sa deje s nami keď náš život končí? Je to definitívny a nevratný koniec. Až na to, že zrovna pri práci máme na výber, či skutočne náš život bude končiť tým, že o prácu prídeme alebo nie. Ak je niekto tak sústredený na prácu, že okrem nej nič iné vo svojom živote nemá, tak sa niekde v minulosti stala chyba.V žiadnom prípade sa nedá hovoriť o niečom, čo je normálne  a prirodzené, aj keď spoločenská mienka, prípadne firemná kultúra sa nás snažia presvedčiť o tom, že mať v živote  len prácu je ok. Nie je. Tak ako človek nie je len chlebom živý, tak nie je živý len prácou. V jeho živote je mnoho oblastí, ktoré by sa mali tiež rozvíjať, ktorým by tiež mal venovať svoj vzácny čas a pozornosť.

Ale práca nie je jedinou oblasťou,kde  nejakej iluzórnej entite vkladáme moc nad nami do jej rúk.Rovnako sú na tom všetky informačné zdroje, ktorými sa necháme presvedčiť o určitej pravde a ktorá potom následne ovplyvňuje náš život.

A čo naši priatelia, známy, rodičia, ktorí chcú pre nás len to najlepšie? Do akej miery sa necháme riadiť ich názormi, ich postojmi,ich skúsenosťami o tom ako treba žiť, ako sa treba správať, ako sa treba obliekať, o tom koho treba voliť, o tom, koho treba mať rád? Skúšali ste niekedy zvážiť, či to, čo hovoríte je skutočne váš názor, alebo je len odniekadiaľ prevzatý?  Je to niečo, na čom je postavená vaša skúsenosť, alebo je to niečo prebraté? Do akej miery sme slobodní a nezávislí na tom, čo sa o nás  hovorí, čo si  o nás myslia druhí? Niekedy práve myšlienky druhých majú na naše životy priam obludný vplyv. Osekávajú naše názory a postoje až na dreň. Zneschopňujú našu schopnosť  hľadať vlastné nápady a myšlienky. Nevratne sa vzdávame práva na vlastné myšlienky, len preto aby sme druhým učinili zadosť. Aby sme potešili ich oči a uši. A tak často zabúdame na to, že dávame niekomu druhému do rúk náš život.

A ja hovorím, nerobte to!

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Ako už nedávny príspevok naznačil, pre  mnohých, hlavne ženy a matky v domácnosti sa čas Vianoc nesie v duchu nakupovania, varenia, upratovania. A toto všetko sa strieda v jednom nekonečnom cykle. Až sa nakoniec stane, že prepracovaná matka, manželka a strážkyňa rodinného krbu sa zrúti pod vianočný stromček v absolútnom vyčerpaní. Potom aj želanie pokoja a pokojného prežitia vianočných sviatkov pôsobí ako absurdný vtip, na ktorom sa žial nikto nesmeje, pretože vieme a tuším ako a čo sa za takýmito Vianocami odohráva. Niekedy náprava nebýva taká ťažká akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať. Poďme sa  pozrieť na zopár nápadov, ktoré by sa  dali uplatniť aby sa z tohoto  krásneho obdobia nestal jeden z  ďalších krysích závodov.

• Predovšetkým neberte vianoce príliš vážne. Iste, všade nám hovoria, čo sa za týmito sviatkami skrýva a prečo by sme ich mali oslavovať. Niekedy sa na to celý rok tešíme a možno aj preto tomu prikladáme zbytočne vysokú dôležitosť. A taktiež, neberte vážne moc ani seba. Že sa u vás doma nebude všetko ligotať? No a čo? Že nebudete mať napečené toľko, že sa budú prehýbať stoly pod koláčikmi? No a čo? Koho to trápi? Vás? Nuž to skúste zmeniť. Upratujte o polovicu menej, varte a pečte o polovicu menej a verte, že takmer nikto si to nevšimne.A navyše si ušetríte kopu stresu a more podráždenosti
• Uplatňuje japonskú metódu KAIZEN. Čo to znamená? Kaizen by sme mohli definovať ako postupné zlepšovanie metódou postupných krokov. Ak sa chystáte na veľké upratovanie, skúste sa radšej pustiť do postupného upratovacieho procesu po malých krokoch. Berte to po izbách, napr. len jedna izba denne, alebo po oblastiach činností. Napr. dnes dám do poriadku a na poriadok všetky športové veci. Zajtra sa budem venovať usporiadaniu  a poutieranie od prachu veciam v kuchyni a pod. Ale pozor, nenechajte sa zlákať, ak skončíte s jednou vecou alebo oblasťou, nepúšťajte sa do ďalšej oblasti. Možno vás tam aj nadšenie z toho ako vám to dobre ide, bude ťahať,  ale odolajte. A radšej sa skúste venovať niečomu inému.Choďte von na prechádzku, prečítajte si kapitolu z knihy, niečo si pozrite. Ide o malé,  postupné kroky. Nemusíte urobiť všetko naraz. Okrem toho môžete do upratovania zapriahnuť aj zvyšokrodiny. To by v prípade rodiny malo byť asi samozrejmosťou. Každý má na starosti to svoje teritórium. Určite sa však vaši rodiný príslušníci budú tváriť prekvapene, keď im poviete, že sa upratuje na etapy a nie je nutné urobiť všetko na jeden šup a padnúť od vyčerpania na hubu.
• V jednoduchosti je krása. Skúste sa zamyslieť nad tým, koľko koláčikov, koľko poutieraných poličiek, koľko ozdôb,koľko svetielok, je dosť. Koľko ich je dostatočný počet na to aby sme mali okolo seba pocit vianoc? Väčšinou máme potrebu okolo seba všetok prázdny priestor dajako zaplniť. Nikde nenechať nijaké voľné miesto.  Akoby sme sa báli prázdnoty. A pritom prázdnota dáva možnosť vyniknúť tomu, čo sa v prázdnote nachádza. Typickým a krásnym príkladom toho ako práve prázdnota umocňuje krásu vecí sú zenové záhrady. Skúste sa nimi inšpirovať. Niekedy stačí veľmi málo na to, aby sa dala vykúzliť naozaj čarovná atmosféra a ani to potom nestojí veľa peňazí. Tiež ma v tej súvislosti napadá exkurz do našej histórie, kedy veci  vianočné neboli také vyčačkané a napriek tomu boli krásne. Páči sa mi tá jednoduchosť,ktorú je vidieť aj v niektorých slovenských starších filmoch. Veľa vecí sa prirodzene zopakovať nedá, ale myšlienka jednoduchosti, prípadne aspoň jej časti by si určite našla a mohla nájsť svoje miesto.
• Obmedzte sledovanie TV. Priatelia, ruku na srdce, skutočne potrebujete pozerať Popolušku už po 8x? Niekto by moholo povedať,že toto jednoznačne patrí ku kúzlu Vianoc. Nuž, ako sa vraví, proti gustu žiaden dišputát, ale nedal by sa ten čas tráviť dajko zmysluplnejšie? Prechádzky, čítanie knihy,počúvanie hudby,ku ktorej som sa počas roka nedostal, stretávanie sa so známymi, alebo vôbec komunikovanie s vlastnými členmi rodiny. Nie je tento čas hodnotnejší ako opakovanie tých istých televíznych rituálov? Keď sa prejdem rozžiareným mestom a keď ešte aj napadne sneh, tak mi taktáto prechechádzka navodí nepomerne lepšiu vianočnú atmosféru ako keď čumím do bedne.
• Zapálťe si sviečky. Asi to znie ako nosenie dreva do lesa. Plamienok sviečky proste k vianociam patrí, napriek tomu nám niekedy naša snaha o bezpečnosť a obava z toho aby  sa  niečo nestalo (hlavne keď sú okolo malé deti) pripravuje o ďalší krásny vianočný prvok. Elektrické sviečky na strome sú síce bezpečné, ale sú to proste elektrické sviečky. Ale aspoň na štedrovečernom stoly by sviečka určite nemala chýbať.
• Spomaľujte svoje činnosti. Zastavte sa. Niekedy sa mi zdá, že uponáhlanosť a vianoce by mohli by synonymom. Kto ale vie,kde sa objavuje tento spoločenský konštrukt? A to on je. Len spoločenským konštruktom, ktorý nás tlačí do určitého typu jednania. Spoločenský tlak býva silný a je mu ťažké odolať. Avšak nie spoločnosť ako taká, ale vy sami si určujete vnútorné pravidlá vašej domácnosti. Ak takými pravidlom bude, že sa nebudete podieľať na tom všeobecnom blázinci okolo vás, tak máte vyhrané.  A okrem pokoja pre vás získavate aj pocit slobody a nezávislosti na vonkajšom okolí a na tom čo si pomyslia druhí.

Nuž, prišiel som na koniec môjho zoznamu myšlienok, ktorých aplikácia by vám mohola pomôcť, aby ste aj taký veľký koláč ako sú Vianoce strávili bez ujmy na zdraví, v čom vám samozrejme držím palce.:)

A čo vy? Máte najeké nápady ako to všetko zvládnuť? Podeľte sa.

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Aby som bol úprimný, musím sa priznať, že asi patrím do malej skupinky ľudí, ktorí majú radi upratovanie. K tomuto stavu som sa dopracoval postupom času a začínal som, možno ako ktokoľvek  z nás, niekde v detských časoch, kedy poriadok v mojej izbe bol výsledkom dlhých bojov medzi mnou a mojimi rodičmi. Niekde sa však ich výchovné pôsobenie  prejavilo, a ja som si všimol, že mi vyhovuje, keď mám okolo seba poriadok. Aby som však uviedol hneď na úvod veci na pravú mieru, nie je poriadok ako poriadok, a určite nie som zástancom hysterického pobehovania po byte s prachovkou alebo vysávačom, pretože sa to proste má. Tak takto veru nie. Poriadok by mal byť len prostriedkom, nemal by byť konečným cieľom,ktorý určuje našu existenciu. Nemal by byť taktiež nejakou metrikou, ktorá určuje akí sme vlastne ľudia. V takom okamihu sa človek stáva otrokom poriadku a tomu som sa vždy chcel vyhnúť.

Väčšina rodičov prirodzene vedie svoje deti k tomu aby si svoje veci dávali na poriadok, aby v ich izbe panoval aspoň nejaký “řád”, aby sa časom nemuseli prehŕňať a brodiť morom  pohodeného prádla, neodloženách hračiek a iných záludností, ktoré sa sem a tam občas v izbách potomkov vyskytnú. Nikto ešte presne nezistil, ktoré výchovné postupy exaktne spôsobia, že niekto sa stane milovníkom poriadku v miere takmer obsesívnej a niekto sa rád nechá pochovať za živa pod mnohosťou vecí, ktoré sa v jeho príbytku nazhromaždili.

Ľudia sa teda delia na dva tábory. Na tých, ktorí samých sebe označujú za tuhých “neupratovačov” a potom takých, ktorí strávia každý sviatok v bojovej pohotovosti s prachovkou v ruke a s vysávačom frčiacim na plné obrátky. Ja sa budem teraz prihovárať prvej skupine, ktorá sa zubami nechtami bráni tomu, aby sa v byte vytvorila aspoň malá oáza , kde nebude vládnuť chaos. Možno vás to aspoň trochu inšpiruje.

Prečo by si teda človek mal aspoň raz za čas poupratovať? A kedyže je lepší čas ako na Vianoce?

1. Zbavíte sa starých vecí. Ak toho máte okolo seba naozaj veľa, tak je veľmi pravdepodbné, že neviete celkom presne, čo sa skrýva vo vašich zásuvkách,skriniach, šatníkoch, šuflíkoch a iných odkladacích priestoroch. A určite sa tam nájdu veci, ktoré by si od vás nikto ani zadarmo nezobral. Je škoda mrhať vzácnym priestorom na niečo, čo si už nikdy na seba nedáte, alebo čo už nikdy nepoužijete. Vyhodťe to.
2. Urobíte radosť iným. Ak pri vašom upratovaní predsa len nájdete niečo čo má nejakú hodnotu, potom je tiež možné, že to niekomu darujete.Obdarovať niekoho ešte pred tým ako sú Vianoce bude veľmi nezvyklé, ale v každom prípade niekomu urobíte radosť. Len dávajte pozor, aby to, čo chcete darovať, bolo aspoň trochu použiteľné aj inak ako len spomienka na vás.
3. Urobíte si prehľad v tom, čo vlastníte. Ide vlastne o akúsi formu domácej inventúry. Niekedy to môže byť aj veľmi objavné, pretože nájdete veci, o ktorých ste boli jednoznačne presvedční, že sa niekde stratili, alebo ste ich niekde zabudli, a ony sa tíško skrývali pred vašimi očami.
4. Budete  vedieť čo vám chýba. Ak neviete čo vlastne máte, tak sa vám len veľmi ťažko určuje čo ešte potrebujete. Ale pozor, aby sa vám nestalo,že na dve vyhodené veci doplníte tri nové. To by ste urobili poriadny krok späť.
5. Budete sa hýbať. V závislosti od toho aký veľký je váš byť, koľko vecí máte v skryniach a zásuvkách sa budete musieť hýbať,keď to všetko budete presúvať, skladať a sortovať.  Tzn. že spálite nejaké tie kalórie, ktoré sa budú naberať počas vianočných sviatkov. Takto si v predstihu urobíte rezervu, z ktorej budete môcť čerpať počas potravinových vianočných hodov.
6. Budete trénovať schopnosť vzdávať sa vecí. Toto môže byť veľmi náročné, pre niekoho až takmer nerealizovateľné v závislosti od toho, ako veľmi uľpievate na veciach okolo vás. Čím ste vnútorne slobodnejší, tým ľahšie sa vám bude zbavovať nadbytočných vecí, ktoré vlastníte.O tom ako  málo nám stačí k životu som písal v príspevku “Ako málo vám stačí k životu”.
7. Vaše okolie sa na vás bude pozerať ako na poriadku milovného človeka. Ja viem, hovoril som, že by sa človek nemal riadiť tým čo si o ňom myslí jeho okolie, ale zas na druhú stranu nie je na škodu veci, keď si druhí o nás myslia pekné veci.
8. Dávate príklad svojím deťom. Z výchovného hľadiska absolútne nezanedbateľný prínos. Dieťa sa učí napodobovaním, s tým ťažko niečo narobíte. Ale môžete to využiť vo svoj prospech.
9. Robíte si poriadok vo vlastnej mysli. Náš vnútorný svet je častokrát vzorom, podľa ktorého  nevedome upravujeme náš reálny svet. To čo sa deje v nás, sa nejakým spôsobom zrkadlí v tom ako to okolo nás vyzerá. Toto prepojenie,resp. jeho overenie si vyžaduje trochu všímavosti  a vnímavosti diania okolo vás. Nakoniec, veď si len spomeňte na tie chvíle a obdobia vo vašom živote, kedy ste nestíhali, kedy ste sa ťažko na veci sústredili, kedy sa toho na vás veľa nahromadilo. Ako to vyzeralo na vašom pracovnom stole? V akom poriadku ste mali dokumenty? Vedeli ste nájsť to, čo ste práve potrebovali? A čo sa stalo keď ten nápor pominul? Nepovedali ste si “tak teraz si konečne urobím vo veciach poriadok”?
10. Nuž a tento bod nechávam otvorený pre vás. Aký je váš dôvod prečo by ste si mali na Vianoce poupratovať?

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Niekedy si skúste taký malý experiment. Stačí keď to budete robiť jeden deň, pretože viac dní by vám mohlo privodiť  vážnu ujmu na psychickom zdraví. O čo ide? Skúste si všímať kvalitu podnetov, s ktorými sa počas dňa stretávate.  Aké informácie k vám prevažne prúdia? Aké dáta sa vám ukladajú do vašej mysle? Aké pocity prevažne počas dňa zažívate? Aké zdroje najčastejšie používate, keď sa chcete niečo  dozvedieť? Ak v  tomto všímavom rozpoložení zotrváte aspoň jeden deň, tak budete mať pomerne jasno  v tom akými myšlienkami sa “kŕmi” vaša psychika. Možno to tak isto bude odpoveď na vašu nevyslovenú otázku, prečo je vám na konci dňa tak zle, aj keď sa v zásade nič zlé nestalo. To čo sa dostáva do našej mysle akoby mimochodom prechádza okolo nás, bez toho aby sme si to všimli. Možno si spomeniete na svoje študentské časy, kedy ste sa chceli dostať ku kamarátke alebo kamarátovi na internát, ale predtým ste museli presť okolo okienka, kde sedel nemilosrdný vrátnik. Avšak tento vrátnik častokrát, namiesto toho aby dával pozor, čo sa okolo neho deje, tak si všímal skôr aký je program v televízii, prípadne aké slovíčko mu chýba do krížovky. A vám sa podarilo prešmyknúť. A myseľ funguje veľmi podobne. Už dávno sme prestali dávať pozor na kvalitu duchovneje a duševnej potravy,ktorá k nám prúdi. V takom prípade sa ani niet čo čudovať, keď nám príde zle od žalúdka.
Ak nám lekár, po tom čo zistí, že sme len na krok od infarktu, odporučí,  že by sme mali zo sebou niečo spraviť, tak potom nás hrozba budúceho utrpenia motivuje k tomu aby sme so sebou naozaj aj niečo urobili. To isté by malo platiť aj pre našu myseľ. Ak sa životom presúvame s akýmsi primárnym pocitom nespokojnosti, podráždenosti, potom možno niekde v “zažívaní mysle” bude niečo nezdravé, čo nám otravuje náš vnútorný psychický svet. Ak sme už niekedy skúšali nejakú diétu, potom vieme, že zmena stravovacích návykov nie je nič jednoduché.  Myseľ, ktorá je navyknutá na správy, ktoré sa podobajú na kalorické bomby, nebude spočiatku chcieť príjmať iný typ stravy. Je to niečo podobné, ako keď sa namiesto čokolády začnete kŕmiť mrkovu. Viete síce, že je to zdravé, ale dvakrát z toho nadšený nie ste. Nedá sa však nič robiť,  a ak to so zmenou vlastného vnútorného nastavenia myslíte vážne, musíte sa cez to dostať. A aké sú doporučené  náhrady? Tu ich zopár máme.

• Urobte nájazd na kníhkupectvá. Zamerajte sa na pozitívnu literatúru, alebo literatúru rozvoja osobnosti. Titulov je nesmierne veľa, preto vám možno bude nejaký čas trvať, kým si vyberiete niečo čo sa vám naozaj páči. Ale to vôbec nie je na prekážku. Okrem toho, že si vyberáte  čo budete čítať, ste sa ocitli aj na novom mieste.  Nové miesta, to je takisto podmienka, ktorá uľahčuje zmenu v myslení. Predsa je len rozdiel keď sa nachádzate v hypermarkete obklopený všemožným konzumným tovarom, ako keď sa ocitnete medzi literatúrou svetových velikánov. Nebude mať iné myšlienky? Nebude sa vaše myslenie uberať iným smerom v prítomnosti kníh, ako v prítomnosti hygienických potrieb?
• Aspoň na nejakú dobu celkom obmedzte príjem správ. Z  novín, televízie aj rozhlasu. Ak sa bojíte, že toto vákuum nevydržíte, predstavte si, že ste na odvykacej kúre. Aby ste to zvládli, nahrajte si, alebo si kúpte  programy, ktoré sa vám páčia a ktoré budete “konzumovať” počas vášho abstinenčného obdobia.
• Urobte si analýzu toho, s akými ľudmi sa stretávate. Skôr vás podporujú a po stretnutí s nimi máte fajn pocit, a cítite sa osviežený, alebo skôr máte pocit, akoby ste kopali kanály? Možno vás k týmto ľudom niekedy aj niečo viazalo, ale situácia sa zmenila a vy ste sa posunuli na iné miesto.  Reči, ktoré vaši známy vedú, vás už nijako nenapĺňajú. To nie je prejavom arogancie alebo nadradenosti, je to proste  o tom, že vaše zámery a potreby sú niekedy inde.Vaša osobnosť sa dostala na iné miesto. A vy potrebujete iné okolie. Ak to nebudete rešpektovať, budete mať neustále pocit, že druhí čerpajú z vašej energie ale nič vám na oplátku nedávajú. Možno ste ľudomil, a s týmto nemáte najemenší problém, ale pokiaľ ste ako väčšina ľudí, bude vám jasné, že sa niečo musí zmeniť.  Niektorí ľudia proste od vás “odpadnú” tak ako od vás odpadávajú vaše detské hračky v procese dospievania. Celé umenie je skôr v tom, dovoliť tomuto procesu aby sa  dial. Pokiaľ budete uľpievať na svojej minulosti a nedovolíte novým veciam aby nahradili tie staré, tak si koledujete o riadnu dávku trápenia.
• Skúste viac času stráviť vo vlastnom vnútri. Možno vám to bude znieť ako veľmi čudné, ale ak sa podnety z vášho okolia začínajú zmenšovať, tak stúpa dôležitosť toho čo sa deje vo vás. Toto nahliadanie môže mať mnoho podôb. Od metodickej meditácie, kedy na sebe naozaj vážne začínate pracovať, až po občasné zastavenie sa  a uvedomenie si myšlienkových procesov. Čo tomu určite napomáha je pokojné prostredie, možno tichá a jemná hudba, vypnutý mobil a pc, možno šálka dobrého čaju po ruke a vedomie, že aspoň 20 minút sa nebudete venovať ničomu inému, len sebe. Ak sa vám 20 minút zdá veľa, skrátťe to tak aby vám to vyhovovalo. Nájdite si podľa seba ten čas, kedy je to pre vás dosť a kedy  v okamih  otvorenia očí budete vedieť, že to zato stálo.

Možno máte vo svojom živote aj iné zdroje pozitívneho myslenia, aké sú to?

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

V roku 2000 som urobil jedno z  najdôležitejších rozhodnutí v mojom živote. Rozhodnutie, ktoré bolo  výsledkom dlhodobého uvažovania a premýšľania. Rozhodnutie, ktorého dôsledky ovplvynili celý môj život, možno viac než by som si kedy vedel predstaviť. V roku 2000 som sa rozhodol, že sa stanem buddhistickým mníchom a budem tráviť svoj život v buddhistickom chráme v džungli Srí Lanky.

Ak vás čaká takáto zmena a myslíte si, že sa na ňu dokážete pripraviť pred tým ,než sa to stane, tak si niečo neuveriteľným spôsobom nakecávate. Na niečo také sa nedá pripraviť, je to niečo s čím sa môžete vysporiadať, až keď ste na mieste. Váš život sa obráti na ruby. A vy sa v tom všetkom dajako snažíte nestratiť a prežiť ten kultúrny šok, rovnako ako celú kopu iných šokov. Našťastie, nikto nevie pracovať s myslou tak dobre ako buddhistickí mnísi, takže o moje duševné zdravie bolo  postarané.

Jedna z vecí, ktoré sú spojené so statusom mnícha, je vzdávanie sa všetkého svetského. A  hovoríme predovšetkým o veciach a predmetoch (ale taktiež aj o vzťahoch, pocitoch, stavoch mysle a pod.) Bola to skúsenosť vskutku nevídaná. Zvlášť ak vezmete v úvahu, že svet okolo nás sa nás snaží presvedčiť, že viac je lepšie. Ak sa však stanete mníchom, tak jediné veci, ktoré vlastníte, sú misa na jedlo a róba. A nakoniec to  je aj tak všetko čo k svojej existencii potrebujete. Avšak aj keď to vyzerá zvonka celkom jednoducho, proces vzdávania sa vecí a majetku nie je taký ľahký, aspoň pre niektorých ľudí môže byť veľmi náročný. To sa stáva vtedy, keď veci a predmety okolo nás, ktoré vlastníme, určujú kým sme, aká je naša osobnosť, aké je naše postavenie v spoločnosti. Ak sa v takom stave vzdávate vecí, potom je to niečo také, ako keby ste sa vzdávali sami seba a  to je málokedy príjemný proces. Vlastne je až tak nepríjemný, že pre mnohých je niečo také absolútne nepriajateľné, preto stavia na istotu a dovolia veciam vo svojom živote aby určovali kým sú.

Každý predmet, každá vec okolo nás, bez ohľadu na jej veľkosť alebo cenu má k našej mysli natiahnuté neviditeľné vlákna, ktorými sa nás drží. Niektoré tieto vlákna sú veľmi silné, niektoré sú slabšie. Ak sa však pokúsime tieto vlákna pretrhnúť, častokrát je naše úsilie spojené s utrpením, ktoré je spôsobené uľpievaním.  A tam je aj skrytá odpoveď na to, ako sa vysporiadať  s vecami okolo nás, ako obmedziť ich limitujúci vplyv, ako sa oslobodiť od mnohosti, ktorá v našom živote zahlcuje jednoduchosť a ľahkosť.

Jeden z postupov, ako sa oslobodiť od nadvlády vecí, je zamyslieť sa na pravou podstatou všetkého, čo nás obklopuje. Všetko s čím sa denno denne stretávame podlieha plynutiu času.Všetko čo máme a vlastníme speje k zániku. My sme len prechodnými vlastníkmi. Ak teda viem, že niečo čo vlastním, nemá veľkú hodnotu, pretože to už zo svojej podstaty skôr alebo neskôr zanikne, nemá význam sa toho kŕčovito držať. Ono pretrhnutie nitiek,ktorými sú predmety naviazané na našu myseľ je spôsobené práve nahliadnutím faktu, že nič, čo okolo nás je, nestojí za to, aby sme sa tým dali ovládať a kontrolovať.

Chcete tomu ešte pomôcť? Vzdávajte sa vecí. Zbavujte sa ich. Dajte ich preč. Darujte ich. Oslobodťe sa od nich. Skúste si všimnúť, čo z toho, čo v živote vlastníte, je skutočne dôležité a potrebné. Čo keď je vaša domácnosť plná vecí, ktoré ste nikdy nepoužili, prípadne ktoré už dávno splnili svoj účel? Nedovoľte svojim nostalgickým spomienkam, aby vám z vášho bytu alebo izby urobili skladisko.

Ak túto zručnost chcete dotiahnuť k dokonalosti, tak si všímajte, ako sa cítite keď sa vecí zbavujete, keď ich dávate preč od sebe. Veľa ľudí tento okamih popisuje ako by im spadol kameň zo srdca, akoby sa konečne mohli voľne a slobodne nadýchnuť.

A nakoniec, chcete predsa slobodne dýchať, no nie?

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!