Je ničnerobenie stratou času?
Filed Under (Work Life Balance) by Martin Prodaj on 26-11-2009
Tagged Under : ničnerobenie, oddych, relax
Svet okolo nás priam kypí aktivitou. Neustále sa niečo deje. Stále k nám prúdia ľudia, veci, informácie, udalosti. Zdá, že stav,kedy sa niečo deje je samotnou podstatou nášho bytia. Niekedy sa tiež zdá, že aktivita, nech už je akákoľvek, nám dáva pocit, že sa v našom živote niečo deje, že sme dôležití sami pre seba ale aj pre svoje okolie. Tento stav potreby diania a aktivity je v nás tak hlboko zakorenený, že spomalenie, alebo nebodaj zastavenie, neprichádza do úvahy, pretože to je niečo, akoby sme prestali existovať. Je to logické, ak je aktivita a činnosť niečím, v čom je ukotvené naše bytie, potom neprítomnosť aktivity by sa dala prirovnať k zániku. A nuž, a to je veru niečo, čo sa nikomu nepáči. Aj keď je však aktivita priam imperatívom tejto doby, znamená to, že je to v poriadku, že by to takto malo byť? Ak je aktivita taká skvelá, nemá náhodou aj nejaké negatívne stránky? Je naše ponáranie sa do činností skutočne také bezpečné? Čo ak je to len zdanie? Čo keď nás naše činnosti a aktivity o niečo oberajú? Skúsim sa nad týmito otázkami zamyslieť a snáď aj načrtnúť nejaké odpovede.
Vychádzam zo základného predpokladu, že človek je stále súčasťou nejakého väčšieho celku,napr. prírody, planéty, a tak by sme mohli ľubovoľne pokračovať ďalej. A ako taký, teda ako súčasť tohoto celku, podlieha takým istým zákonitostiam, ako im podlieha tento vyšší celok. Napríklad cykly. Takmer všetky procesy v prírode sú cyklické. Opakujú sa. Striedanie dňa a noci, príliv a odliv, ročné obdobia. Obdobia kedy je príroda aktívna a kedy sa ukladá k odpočinku. A tu dochádza k prvej odchýlke.Človek prestal vnímať svoje prirodzené rytmy. Upriamil sa nie na cykly ale na priamku,ktorá má stúpajúcu tendenciu. Smeruje hore.K viac, lepšie, drahšie. Logika tohto stúpania by naznačovala, že to bude lepšie. Ale táto priamočiara logika platí len v niekedy a v tom prípade sa veľmi mýli. Ak sa teda stane, že človek sa začne svojím tzv. logickým a racionálny prístupom správať odmietavo k tomu, čo mu vraví prirodzenosť, potom sa ozve niečo, čo sa nachádza hlbšie za raciom a logikou.Mohli by sme to nazvať aj múdrosťou tela. Inak tento pojem nie je z nejakej šarlatánsko magickej dielne ale bol použitý vo vedeckej práci Eugena Gendlina, ktorý práve k pochopeniu tejto múdrosti vytvoril metódu Focusing. Nie je to nič ťažké a dá sa to naučiť. V tomto prípade nám teda múdrosť tela dosť jasne naznačuje, že sa uberáme nesprávnou cestou a stále je tu šanca sa zastaviť v aktivitách a zvolniť. Ak sme však veľmi tvrdohlaví a nepočúvame, a my skutočne sme veľmi tvrdohlaví a nepočúvame, potom potrebujeme niečo dôraznejšie a hlasnejšie.
Je to až komické, ale ľudia vedia veľmi dobre počúvať a robiť to čo majú, keď trpia. Pre väčšinu ľudí nie je nič pádnejšie ako bolesť. Len vtedy sa skutočne zastavia a začnú si klásť otázky, či by nemali niečo so svojím životom niečo urobiť, či by sa predsa v ich pracovnom svete nemalo niečo zmeniť. Skrátka, bolesť nás vždy prinúti počúvať. Je smutné, že to tak je, ale zas na druhú stranu, vďaka za to.Pretože nebyť utrpenia, ľudia by nikdy zo sebou nič nerobili. Nemenili by sa. Našťastie sa tomu dá vyhnúť.
Stačí zvolniť. Prestať s aktivitou. Načúvať čo nám naše telo a naša myseľ hovorí. Priznať si, že hodnota pre náš život môže byť vytváraná aj ničnerobením v ktorom počúvame, čo sa v nás deje. Uvedomiť si, že ničnerobenie, kedy sme ponorení sami v sebe nie je stratou času, aj keď nevytvárame nijaké hodnoty pre vonkajší svet. Práve naopak, je to vytváranie hodnôt, ktoré sa merajú celkom iným metrom, než naše bežné životy a aktivity, ktoré robíme. Niekedy sa sami k tomuto činu neodhodláme a potrebujeme čakať na signály,ktoré nám dá naše telo v podobe choroby. Nemusí ísť o nič vážne, ale my by sme tieto signály brať vážne mali. Ak tak nerobíme, tak sa podobáme na človeka, ktorému niekto našepkáva čísla do lotérie, ktoré jasne vyhrajú, on ich však nepočúva. Len blázon by sa takto správal. Ten kto je múdry, si tie čísla napíše a bude sa tešit z výhry.
A čo vy? Skôr vyhrávate alebo prehrávate? Dáte na čísla, ktoré k vám prichádzajú?Podeľte sa o svoj názor.
If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!
Tiež patríte k ľuďom, ktorí občas s neskrývanou pýchou hovoria: “poriadok je pre blbcov, inteligent (ja) zvládnem aj bordel”? Pamätám sa, že niektorí moji kolegovia tento argument skôr používali ako logickú výhovorku, ktorou ospravedlňovali kopy dokumentov, ktoré sa im hromadili na stole, prípadne v mailovej schránke. Okrem iného to bola dosť chabá racionalizácia neschopnosti konečne si na svojom stole a blízkom okolí urobiť poriadok.
Pred nedávnom som čítal veľmi pekný príspevok, kolegu blogera, 
Deň sa skracuje. Veľmi skoro je tma. Máme pocit, že z práce chodíme veľmi neskoro, akoby to bolo v noci. Ráno sa nám ťažko vstáva. Obloha je viac zamračná ako jasná. Je sychravo. Aj tých farieb je okolo nás málo. K tomu sa ešte pritrafí nejaká tá chrípka, alebo aj obyčajné prechladnutie. A máme pocit, že svet na nás padá a čochvíľa nás pochová. Veru, nie je to bohviečo, ale zdá sa, že podobný postoj, alebo skôr nálada v týchto dňoch nie je vôbec výnimočná. Proste je to také obdobie, kedy sme náchylnejší k tomu aby sme sa ponárali do seba, uzatvárali sa pred svetom, nechali sa pohlcovať našou minulosťou, alebo ešte neexistujúcou budúcnosťou.
