Time Life Management.org|Zorganizujte si čas, energiu, prácu aj domácnosť

Pred nedávnom som písal článok o tom, ako rutiny a zabehané zvyky narúšajú našu kreativitu. Pri tom som sa pozastavil nad tým, že myseľ a psychika, ktorá je neustále hnaná do obrátok naším komerčným a konzumným spôsobom života, by miestami aj niečo rada vytvorila, ale nie je čas. Je to ako by ste neustále šlapali na plyn, nedopĺňali olej ani palivo. Ani sa niet čo čudovať, že po nejakej dobe sa aj ten najlepší motor zadrie. Aby sa to nestalo, je potrebné mu dopriať oddychový čas.

Máme makro a mikro oddychové časy. Medzi tie makro oddychové časy patria dovolenky, víkendy a sviatky, na ktoré sa z pochopiteľných dôvodov všetci teším ako malé deti na vianoce. A potom sú tu mikro oddychové časy. To sú tie okamžiky, kedy si po dobehnutí na autobus takmer  vykašleme pľúca, alebo keď po príchode domov zhodíme nákupné tašky niekde na chodbe a lapajúc po dychu padáme do kresla alebo na gauč. Samozrejme, zdá sa, že týchto mikro oddychových časov je pomerne viac ako tých makro. Ani sa nie je čo čudovať.  Veď dovolenka ja tak raz maximálne dva krát do roka a preto si musíme nachádzať priestor na oddych aj medzi dovolenkami, medzi vianocami a veľkou nocou. Medzi mojimi favoritmi, čo sa mikro oddychovania týka patrí “šlofík”.

Nie žeby som sa nechal inšpirovať južanskými zvykmi, ale musím uznať, že tieto národy vedia čo robia. Jeden zo svetových neurobiológov, John Medina, vo svojej knihe Brain Rules, považuje popoludňajší spánok za jednu z podmienok toho, aby mohol mozog správne fungovať a aby sme od neho mohli očakávať úlohy a výkony, ktoré od neho tak potrebujeme. Nechcem sa rozpisovať o tom, ako je niečo také prospešné, pretože to asi všetci vieme, súhlasíme stým a túžime po tom. Skôr chcem hovoriť o tom,  čo sa s popoludňajším spánkom dá robiť, keď ste zavretý niekde v open space, všade je plno ľudí a vaša firma ešte nekúpila tie krásne no vé postele, na ktorých sa budete usilovať o work life balance:)

Priemerná dlžka popoludňajšieho schrupnutia by nemala byť dlhšia ako 20 minút. Táto doba nie je náhodná a súvisí s prechodom mozgu do jednotlivých spánkových fáz. Ak by zdriemnutie trvalo viac ako 20 minút, tak sa dá predpokladať, že sa zobudíme viac unavení, než keď sme zavreli oči. Faktom však je, že niekedy je menej viac. A v tomto prípade  to platí dvojnásobne. Niekedy skutočne aj zopár sekúnd, kedy mám zavreté oči, a sústredíme sa na dýchanie, má uvoľnujúci a zároveň energetizujúci účinok.

Čo teda robiť keď prídete z obeda na pracovisko a ide na vás strašná únava?  Tu je zopár rád.

1. Žiadna káva. V tomto okamžiku vám káva moc nepomôže.Interval vstrebávania kofeínu je cca 45 minút,takže by vlastne začal účinkovať až omnoho neskôr.
2. Sadnite si na stoličku, alebo na kreslo.
3. Ruky položte na stôl alebo na klávesnicu počítača. Pre okolie tak budete vyzerať, že ste sa zastavili a nad niečím uvažujete, a  nebude mať odvahu vás vyrušiť zo sústredenia.
4. Zavrite si oči.
5. Pár krát sa zhlboka nadýchnite a vydýchnite.
6. Pozorujte uvoľnenie, ktoré nastalo po nádychu a výdychu. A zotrvajte pri ňom. Samozrejme,existujú prepracovanejšie techniky, ktoré sa môžete naučiť napríklad na kurze relaxačných techník.

Nie je to nič náročné, ba možno by sa zdalo, že je to tak jednoduché, že to ani nemôže fungovať. Ale ako som napísal vyššie, niekedy menej je viac. A nakoniec, prečo by niečo také človek mal robiť?

1. Získa dodatočnú energiu,potrebnú na to aby  bez ujmy na fyzickom aj duševnom zdraví dožil konca pracovnej doby.
2. Získa sústredenie potrebné na vypracovanie životne dôležitých reportov.
3. Dopraje telu čas na spracovanie dobrého a zdravého obeda zo závodnej jedálne
4. A na koniec? Uvedomí si, že pár chvíľ, ktoré použije na relaxáciu a nie na budovanie hrubého domáceho produktu je preňho predsa len cennejších ako ťukanie do klávesnice  a nervózne čakanie na koniec  pracovnej doby.

Máte nejaké nápady ako sa vysporiadať s dilemou popoludňajšieho spánku? Máte niečo vyskúšné? Sem s tým, som zvedavý na vaše skúsenosti a zážitky.

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Možno ste sa niekedy už stretli s tvrdením, že je dobré k veciam pristupovať s prázdnou hlavou, že predsudky a naše minulé skúsenosti sú akýmysi brzdami, ktoré našej mysli neumožnia nazrieť pod pokrievku rutiny a začať uvažovať novým, iným spôsobom. A treba povedať, že nové úvahy, nové idee a nové myšlieky sú dôležitým predpokladom na to, aby sme mohli byť v živote kreatívny, aby sme stále mali  nové nápady a predovšetkým, aby sa náš život nestal  zoznammo rutín a zvykov. Niekedy sú rutiny a zvyky dobré, ale keď sa večer zastavíte a prebehnete si pred svojím vnútorným zrakom váš deň, tak zistíte, že tie okamihy, kedy ste išli tak povediac na autopilota, tak to sú tie okamihy, kedy ste mali pocit, že nežijete. Vaša myseľ je pri vykonávaní rutín ako teliatko, ktoré vedú na porážku. O nič sa nezaujíma, nad ničím sa nepozastavuje, skrátka len beží  v tom svojom modus operandi. A čaká kým sa niečo stane. A ono sa niekedy niečo stane, niečo čo nás vytrhne z ospalosti, niečo čo naruší naše denné rutiny, niečo čo prinesie do nášho života zmenu. Niekedy z toho máme radosť a vlastne je to niečo na čo sme už dlho čakali, a niekedy nás zmena trochu vystraší, pretože zo sebou prináša nových ľudí, nové udalosti, nové situácie a čo je najdôležitejšie, tak nás vyhadzuje z našich zabehaných koľají,a to nie je niečo s čím sme všetci tak úplne v pohode. Niekedy je nám predsa len lepšie v teple a kľudne našich opakovačiek. Ale potom sú tu okamihy, kedy sa prebudíme a povieme si, že takto to nie je správne a začneme uvažovať viac nad tým, aby sme nebežali na autopilota. Aby toho v našom živote bolo viac nového, neobyvklého, viac niečoho, čo likviduje zabehané stereotypy. A pritom to nie je také ťažké, je to o zmene  pohľadu na svet okolo nás. Je to o tom aby sme vedeli pristupovať k veciam s otvorenou mysľou, ktorá nie je naplnená zvykmi a zabehanými rutinami. K tomu potrebujeme myseľ, ktorá niekedy býva tiež označená ako myseľ začiatočníka. Ale prečo je to  takto?

Predstavte si, že pracujete na nejakom  probléme, je to niečo čo je vám dobre známe. Je to problém, ktorý ste už niekedy pred tým riešili, a tak sa vám zdá, že to nie je nič náročné. A môže to fungovať. Ale môže sa pokojne stať, že sa bude jednať o problém, ktorý len zdanlivo pripmína niečo, čo ste už v minulosti riešili. Asi sa môže pokojne stať, že nikdy nebudete vidieť úplne do všetkého, nikdy nebudete mať úplné informácie. A  preto si pomáhate skúsenosťami z minula.K problému už apriori pristupujete ako k niečomu, čo ste už riešili. Použili ste na to nejaký postup, ten sa vám overil a tak ho použijete znovu. Ale nemusí to fungovať. Čo potom? Ako budete postupovať?

Stala sa taká udalosť. Nákladné auto prechádzalo popod most. Šofér však neodhadol výšku svojho auta a tak sa mu podarilo pod mostom ostať zakliesnený. Predstavte si tú situáciu.Niekoľkotonové auto je zakliesnené pod niekoľko sto tonovým mostom. Ako sa to bude dať riešiť? Príde inžinier, pozerá na tú spúšť a špekuluje nad tým, akú ťažkú techniku bude treba zavolať, aby sa im podarilo most zdvihnúť a auto vytiahnuť. Už to pozná, takúto situáciu zažil a vie, že to bude poriadna fuška a vôbec to nebude lacná záležitosť. Vtom však prichádza malý chlapec, pozerá sa na to obrovské auto a hovorí inžinierovi: ” A čo keby ste vypustili pneumatiky?”

V mysli odborníka je len jedno riešenie na problém, ktorý už niekedy riešil.V mysli začiatočníka je tých riešení nekonečne veľa. Jediné, čo potrebujeme  je, aby sa naša myseľ nebála uvažovať ako začiatočník. V našich končinách sa to ale nie vždy dá. Odborníci sú vážení práve pre ich minulé skúsenosti, ale to čo sa možno cení viacej je inovatívnosť, kreativita, nové nápady.  Ak niečo robíme roky a už nie sme spokojní  s tým, aké výsledky nám to prináša, tak potrebujeme zmeniť postoj, potrebujem vyprázdniť našu myseľ od balastu minulých skúseností, nech už sú akokoľvek cenné a potrebujeme sa začať na veci pozerať inak. Pohľadom začiatočníka. Otázkou je, ako to urobiť.

Určitým vodítkom, je už titulok tohoto článku. Zenová myseľ je tá, ktorá sa podobá na myseľ začiatočníka. Ale aká presne je tá zenová myseľ, čo sa za tým pojomom skrýva? Zenová myseľ, rovnako aj myseľ začiatočníka je taká myseľ, ktorá nie je zviazaná zvykmi, ktorá sa nedrží nejakej tradície. Zenová myseľ je taká myseľ, v ktorej nie sú žiadne predsudky, je to myseľ, ktorá na akúkoľvek situácia nahliada ako na niečo, čo sa práve teraz deje prvý krát. Je to, ako keď sa dieťa po prvý raz dotkne trávy, alebo po prvý raz zažije ako páli plameň sviečky. Ak sa chystá niečo také urobiť, tak v jeho mysli nie sú žiadne predopoklady o tom, čo sa bude diať, pretože tam ešte nemali ako vzniknúť.  Proste na to nebol čas. Žiaľ, ako starneme, tak sa naša myseľ neustále niečím  plní a priestor, ktorý nám dával šancu aby v ňom niečo vzniklo, sa stráca. Tu pomôže proces, ktorý by som nazval  vyprázdňovanie mysle. Tak ako nie je možné plnú nádobu naplniť, tak isto nie je možné aby v našej mysli vznikali nové nápady, pokiaľ tam budú zaberať miesto tie staré.

Existujú tri malé kroky, ktoré nás môžu priviesť k mysli začiatočníka.

1. Nereagovať hneď. Aj keď sa často hovorí, že to čo nás napadne ako prvé je najlepšie, väčšinou to tiež znamená,že nás napadnú myšlienky, ktoré sú v našej mysli pomerne dobre usadené  a preto sú niekde na povrchu a preto aj veľmi ľahko prístupné. To čo nás napadá ako prvé, to môžu byť práve tie myšlienky, ktoré sú najotrepanejšie a najstaršie.
2. Zmena mentálneho postoja. Toto bude asi o niečo ťažšie, pretože si predovšetkým musíme všímať, čo sa v našej mysli deje. Zastaviť uvažovanie, ktoré smeruje k niečomu obvyklému a zabehanému.
3. Seba spochybňovanie. Aj keď tento prvok môže znieť negativisticky, pravda je taká, že pokiaľ sa naučíme nebrať veci okolo nás ale aj v nás automaticky, tak sa skôr priblížime k tomu aby sa naša myseľ začala podobať mysli začiatočníka. Ako vyzerá také sebaspochybňovanie?  Uvažujete napr. nad nejakým nápadom,už ste dospeli k nejakému riešeniu, keď si v tom položíte otázku: a prečo by sa to nedalo urobiť inak? Prečo by sme nemohli postupovať iným smerom? Skrátka, obrátite na hlavu to, načo ste už prišli. Tento postup je vhodný skutočne tam kde potrebujete prísť s niečím novým. A nakoniec, ak vás nenapadnú žiadne odpovede, tak sa vždy môžete vrátiť k svojmu pôvodnému riešniu.Napadajú vás aj iné postupy, ako sa  dostať k zenovej mysli? Napíšte mi o nich.

Treba povedať, že vytvorenie mysle začiatočníka, nie je otázka jedného dňa, alebo jednej úvahy. Prvým krokom je, že so človek začne viac všímať, ako sa veci odohrávajú vo vnútri jeho hlavy a potom začne na tom pracovať. Pomaly a po krôčikoch.

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Počet podnetov, ktoré by sme mohli označiť za stresory sa tiahne niekam donekonečna a nedá sa predpokladať, že sa to niekedy skončí. Proste je to tak, že stres sa stal našou dennou súčasťou a vyhnúť by sme sa mu mohli asi len vtedy keby sme sa nechali zavrieť niekde do kláštora, alebo na pustý ostrov. Ale verte mi, ani v tom kláštore by ste od stresu nemali celkom pokoj, a vaša myseľ by sa stala dostatočným stresorom. Stres k nám totiž neprichádza len z vonkajšieho prostredia, ale častokráta sa na nás valí práve odtiaľ, odkiaľ by sme ho najmenej čakali, nášho vnútra. Naša myseľ je tak trochu podrazák, neustále na nás skúša rozličné finty, chce nás dostať, chce byť na koni, chce aby sme sa sa jej podvolili. Nie nadarmo sa v bojových umeniach hovorí, že myseľ je náš najväčší nepriateľ. Dnes sa chcem zamyslieť nad špecialitkou, ktorú naša myseľ zvláda skutočne dokonale. Je to tvorba katastrofickýcn scenárov budúcnosti.
Vyzerá to veľmi jednoducho a každý z nás ma v tejo oblasti viac než bohaté skúsenosti. Predstavme si, že nás čaká pracovný pohovor. Vieme o tejto veci dosť dopredu, preto sa na ňu dokážeme dobre pripraviť. Nie je to pre nás nič nové (však ako by aj mohlo, v súčasnej situácii) a tak asi vieme ako to bude prebiehať. Niečo sa však stane, a nám sa do mysle dostane červíček pochybnosti. Zrazu nám pred očami začnú naskakovať obrazy toho ako na stretnutí koktáme, ako sa tam niekde potkneme, ako oblejeme seba aj pohovorujúceho vodou alebo kávou (preto je lepšie, ak vám niečo ponúkajú, požiadať o obyčajnú vodu, káva ide zo šiat podstatne ťažšie). Ani si to neuvedmíte a po chvíľi ponárania sa v takýchto predstavách si všimnete, že vám akosi prudšie búcha srdce, celkovo ste dajako nervózny, nemáte zo seba dobrý pocit, sebavedomie, ktoré ste si nazhromaždili počas iných podobných situácií je vťahu. Stali sme sa obeťou stresu spôsobeného predvídavosťou. Možno by sme ani nemali hovoriť o predvídavosti, nie je to celkom presné, skôr by sa hodilo, aby sme hovorili o predstavivosti, ktorá je spojená s nejakým plánovaním.
Možno by niekto mohol namietať, že predpríprava na budúce udalosti je dôležitá a že je to prezieravé, ak sa na pohovor, alebo na akúkoľvek inú akciu pripravíme. S tým je samozrejme možné len súhlasiť, istá dávka prípravy na čokoľvek, čo nás v budúcnosti čaká je vhodná. Ale presne v tom to je. V miere. V tom či je predvídavosť naozaj len o zhrnutí si faktov, uvedomení si skutočností, alebo je to o tom, že sa necháme strhnúť do našich predstáv toho, ako to tam bude vyzerať, čo sa asi stane, čo sa pokazí, aké to bude mať na náš život dôsledky a touto predstavou sa necháme paralyzovať.
Prirodzenou otázkou,ktorá nám tu vyvstávam je,ako sa s týmto nepriateľom vyrovnať. Pre zjednodušenie si vytvorme dve kategórie, jednu vnútornú a jednu vonkajšiu. Aké prvky bude mať tá vonkajšia? Ak je niečo, čo sa dá pripraviť a čo nám pomôže byť viac sebaistejší, tak tomu dajem čo je treba. Hovorme o tom čo nás čaká s priateľmi, pripravujme sa spôsobom, ktorý nám vyhovuje, zvážme všetky aspekty a scenáre, ktoré by sa mohli odohrať, ide však o to aby sme sa do toho moc neponorili. Niekde v našej mysli je tenká hranica, kde sa láme racionálne plánovanie do emočného “potápania sa” , alebo možno až “topenia sa”, toho čo nás čaká. Aj keď je okolitý svet veľmi premenlivé miesto, a nie všetko sa dá naplánovať, tak urobme čo môžme, aby sme zvýšili pocit našej sebaistoty.
Potom je tu vnútorná kategória, oblasť, ktorá sa týka toho, čo sa odohráva v našej mysli, to sú naše myšlienky, naše predstavy, ktoré, ak ich necháme príliš rozbehnúť, tak nás celkom pohltia a stiahnu zo sebou. Narastajúci pocit strachu, nervozity, neistoty to je ako snehová guľa, pokiaľ ju nezastavíme, bude na seba nabaľovať ďalšie a ďalšie emócie,a pokiaľ si na to nedáme pozor, tak sa ocitnem v takom pocitovom marazme, že nebudeme vedieť ako z neho nájsť cestu von. Riešenie? Znie jednoducho. Uvedomiť si kam sa moje myšlienky ubarejú a nedovoliť, aby sa z nich stala snehová guľa. Ako to urobiť? Už naši predkovia poznali princíp. Vedeli ako zaobchádzať s démonmi, vedeli sa proti nim chrániť. Prečo som použil pojem démoni, ktoré samo o sebe je pomerne nezvyklé? Je to preto, lebo snehová guľa, ktorá sa začne nabaľovať a mala vznik v nejakej relatívne neškodnej emócii sa stane záplavou, ktorá nás celkom ovládne. A tento stav sa občas podobá tomu, čo by sme označili ako situáciu, kedy človek nemá všetkých 5 pokope. Je to niečo iné, čo riadi jeho konanie, jeho reč -  je to emócia, ktorá sa zmenila na démona. A viete, čo je zaujímavé, dokonca existujú kurzy, kde sa naučíte démonov svojej vlastnej mysle krotiť. Poznáte rozprávku o Martinkovi Klingáčikovi? Je to pomerne známa slovenská rozprávka, ktorá okrem iného ilustruje tento princíp v praxi. Chcete sa naučiť krotiť svoju myseľ, aby sa vám nerozbiehala do katastrofickách scenárov? A viete ako to urobila dievčinka v rozprávake? Nuž, jednoducho škriatka pomenovala jeho pravým meno. A tým nad ňou prestal mať moc. Toto pomenovanie môže mať podobu prostého uvedomenia, alebo vnútorného komentára: “Čo blbnem, všetko je ok, nie je dôvod aby som sa takto nad tým stresoval.” Možno to na prvý krát nezaberie, ale netreba sa vzdávať, boj s démonom nie je vždy prechádzka ružovou záhradkou. Ale ten kto bojuje, sa nevzdáva a vyhráva.
Ak máme  teda ošetrenú vonkajšiu rovinu problému stresu spôsobeného predvídavosťou, rovnako ako máme zvládnuté základne prvky zaobchádzanie s mysľou a jej vnútornými démony, sme dobre vybavení na to, aby sme sa už nikdy nechytili do pasce katastrofických scenárov. Asi si to bude vyžadovať trochu cviku a možno sa nám hneď na začiatku nebude dariť, ale dajme si trochu času na vyskúšanie a overenie toho či nám tieto postupy budú fungovať. Ak ich vyskúšaťe, teším sa na vaše reakcie.

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Buddhizmus a buddhistická meditácia v živote západného človeka from Martin Prodaj on Vimeo.

V pondelok 9.8 o 17:00 ste mali možnosť pozrieť sa na online prednášku o buddhizme a buddhistickej meditácii. Pokiaľ sa vám to nepodarilo, tak tu prinášame časť z tejto prednášky.

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!