Rozhodujeme sa neustále.Väčšinou to nie je problém, ale pokiaľ sa jedná o dôležité rozhodnutie a informácie sú zhruba rovnaké, potom sa môžeme dostať do pasce nerozhodnosti, čo nás môže úplne “zmraziť”. Ako sa dostať z takej pasce nerozhodnosti? O tom opäť hovorí kouč a lektor Martin Prodaj

Advertisement: Koučing Koučingové služby

Share on Facebook

Sebadôvera je podmienkou k tomu aby sme sa v tom, čo robíme, cítili isto a sebavedomo. Nie je to však ľahké, pokiaľ nám naše okolie príliš nepraje. Vtedy musíme bojovať voči nepriazni okolia. Čo všetko nám teda môže dopomôcť k tomu, aby sa naše sebavedomie a sebadôvera zvyšovali?

Share on Facebook

Zmena nášho postoja nie je vecou ani rýchlou a častokrát ani ľahkou. Poznáme to vtedy, keď napríklad chcem zmeniť nejaký náš zlozvyk-aké je to ťažké. Zmenu sprevádzajú obavy, neistota a strach. Ako si s nimi teda poradiť?

Share on Facebook

Dávanie a branie. Strácanie a získavanie. Uľpievanie a sloboda. Tieto slová mi rezonujú v hlave vždy, keď sa s niekým bavím o biznise, o podnikaní. Mnoho ľudí má obľúbené porekadlo, ktoré hovorí, že nič nie je zadarmo. Vo všeobecnosti by som povedal, že sú veci v našom živote, ktoré sú zadarmo, a   za ktoré neplatíme (zopár vás určite napadne), aspoň nie je finančnými prostriedkami. Keby som sa však na to pozrel na absolútne elementárnej úrovni, tak by som povedal, že vždy prebieha určitá výmena. Energia za energiu. Niečo za niečo.

Je to základné pravidlo votkané do pradiva nášho vesmíru.  Energia je predsa nezničiteľná, len sa mení jej forma. A  teda nie je možné aby sme niečo dali a aby sme niečo nedostali na oplátku, a dokonca aj vtedy, keď by sme nechceli. Tu ma  napadá obľúbený tzv.karmický zákon. Keď urobíte ušľachtilý skutok, bez toho aby ste za to niečo očakávali, tak karmický zákon spôsobí, že sa vám to v budúcnosti nejakým spôsobom vráti, či už chcete alebo nie. Je to ako by ste vyhodili do vzduchu kameň, vráti sa k vám, pretože ho k tomu núti gravitačný zákon. Skrátka, nič neostane bez odozvy. Dobrej alebo zlej.

Ak uvažujem nad braním a dávaním, nedá mi aby som si nespomenul na svoje pôsobenie v buddhistickom kláštore. Zvlášť rannajšia pochôdzka za almužnou bola krásnym príkladom toho, ako ľudia v tejto kultúre vnímajú branie a dávanie. Každý mních, ktorý sa postavil pred bránu domu a chvíľku počkal, dostal do svojej misy jedlo, ktoré potom doniesol do kláštora a tam sa oň podelil s ostatnými. Dávanie bolo prirodzenosťou, ktorá vyvierala z viac ako 2500 ročnej tradície. Samozrejme, že aj v tomto prípade dávajúci dostáva niečo na oplátku, ale na spirituálnej úrovni. Tradícia hovorí, že mnich je pôdou, na ktorú keď padnú semienka štedrosti, tak prinesú najbohatšie plody. Preto ľudia veľmi rad obdarúvajú mníchov.

Akú formu má dávanie u nás? Veľmi často je spojené zo snahou sa revanšovať. Na tom by nebolo nič zlé, ale keď sa toto očakávanie preklopí do akejsi povinnosti, tak už niečo nie je v poriadku. Akoby si nás  dávajúci darom zaväzoval k tomu, že mu niečo v budúcnosti dáme. V takom prípade sa celý proces  dávanie mení na vykalkulované plánovanie, čo komu dať a čo za to očakávať. Aj preto sa niet čo čudovať, keď chcete byť naozaj štedrý a dať niekomu niečo ozaj ušľachtilo, tak sa na druhej strane objavia vypovedané, alebo aj nevypovedané pochybnosti: ” čo ten druhý odo mňa za to bude chcieť? Kde je pes zakopaný? Nikto predsa nič nedáva zadarmo?” Prístup niečo za niečo je v nás tak hlboko zakorenený,že sa už na dávanie ani neviem pozrieť inak, bez toho aby v dávaní bola sledovaná nejaká skrytá agenda. A na druhú stranu,  komplikuje to ešte fakt, že častokrát to je skutočne tak, že druhí od nás očakávajú reciprocitu. Mechanizmus, ktorý posiluje sám seba.

Dávanie je procesom, ktorý nás oslobodzuje od uľpievanie. To, že sme pripútaní k veciam alebo aj k ľudom, spôsobuje, že trpíme, keď sa podmienky zmenia,  zrazu to čo bolo, už nie je, a my nie sme schopný prijať skutočnosť takú, aká je.  Dávanie je činnosťou, ktorá našu myseľ pripravuje na stratu. Učí nás, aké je to mať menej než viac. Dáva nám pocit ľahkosti a slobody, pokiaľ sa naozaj do dávanie vieme ponoriť. A pri tom to naozaj nie je také ťažké. Môžeme dávať veľa a často.

Môžeme začať pri veciach, ku ktorým nie sme veľmi pripútaní.Možno aj u vás doma je kopec vecí, ktoré by ste mohli darovať. Knihy, šaty, elektroniku ktorú nepoužívate, predmety, ktoré vám ležia na poličkách ale už nič pre vás neznamenajú. Hovorí sa, že čo je odpadom pre jedného, stáva sa pokladom pre druhého. Nikdy neviete, čo z toho čo dávate, bude mať pre príjmateľa cenu.Vám vaše veci prídu ako celkom bezcenné ale pre niekoho môžu mať veľkú hodnotu.

A to nehovorím o dávaní v biznise. Už mnoho krát sa mi stalo, že som niečo dal zadarmo, a nejakým neočakávaným spôsobom sa mi to vrátilo. Verte, že to isté bude platiť aj pre vás. Prvým a najťažsím krokom je prekonať  tú počiatočnú bariéru, ktorá mi pripmína malého chlapca držiaceho kŕčovito jeho autíčko a krčiaceho: “nedám!”. Ak dokážete tento kŕč prekonať, získate slobodu, voľnosť a možnosť aby do vášho života prúdili nové veci, ľudia, myšlienky a, samozrejme, aj peniaze:)

A ako vy trénujete svoju štedrosť?

photo credit: Powerhouse Museum

Share on Facebook

Stačí aby teplota stúpla na príjemných 35 stupňov a je to tu. Asfalt sa topí, zmrzlina vo vašom konrnútku sa topí, vy sa potíte a občas máte pocit, že aj mozog sa vám z toho tepla roztopí. Prirodzene v takom stave nie je veľmi efektívne nad niečím uvažovať, nieto ešte prinášať kreatívne nápady  na to, ako by mala vyzerať nová krabička na cigarety, ktorú  vo vašej firme navrhujete pre svojho klienta. Skrátka, bez ohľadu na to ako veľmi teplo je vonku, pracovať sa musí.  Ťažké chvíľky v týchto časoch zažívajú aj freelanceri, pre ktorých je dodržiavanie pracovnej disciplínyešte náročnejšie ako po iné ročné odobia. A keďže ako dobre viete aj ja som freelancer a tiež zažívam tieto horúčavy, mám tu pre vás zopár tipov, ako sa s tým vysporiadať.

1. Zmena pracovného rytmu. Pokiaľ pracujete ako tak disciplinovane (týka sa to predvšetkým ľudí čo pracujú z domu,čo bude asi prípad väčšiny freelancerov), tak máte šancu si svoju pracovnú dobu posúvať. Vychádzajme z predpokladu, že svoju prácu chcete urobiť čo najskôr, aby ste prípade mohli vypadnúť niekam k  vode. Ideálne je teda vstávať čo najskôr, čas medzi 5:00 a 7:00 by mal celkom postačovať. Nakoniec, v tom teple sa aj tak len zbytočne prevaľujete v posteli, tak čo tam zbytočne márniť čas.  Táto skutočnosť prirodzene od vás vyžaduje aby ste boli ešte viac discplinovaný  a moc sa nepozerali z okna hovoria csi: “ako je vonku krásne,  nepôjdem niekam von?”. Čím viac sa dokážete sústrediť na to, čo máte urobiť,t ým rýchlejšie sa vám to podarí. A s tým súvisí aj ďaľší bod.
2. Kvalitné plánovanie. V teple sa ťažko rozmýšľa, to je známa vec. Pokiaľ teda môžete, plánujte si na letné horúce dni aktivity a činnosti, ktoré nevyžadujú prílíšnú výkonnosť vášho mentálneho aparátu. Ideálne sú rôzne administratívne práce alebo upratovanie v papieroch. Pokiaľ predsa len niečo také musíte urobiť, naplánujte si to na skoro ráno,alebo na neskorší večer, keď slnko zapadne a teplota klesne.
3. Majte hneď od rána jasný plán  čo chcete urobiť a toho sa držte. Začínajte vždy s MIT (most important task) a postupujte k menej dôležitým úlohám.
4. Investuje to kvalitného ventilátora. Ak si už teda neplánujete rovno nainštalovať klimatizáciu, ktorá vás nadobro udrží v ilúzii  chladivého vánku vejúceho od mora. Tiež som si jeden pred niekoľkými rokmi kúpil a viem, že keď ho vytiahnem a zapnem, tak je vonku ozaj horúco.
5. Ventilátor kombinujte so zatiahnutými žalúziami. Zhruba po 15:00 keď sa slnko prehupne na druhú stranu nášho paneláku zaťahujem všetky žalúzie a zatváram okná. A aj napriek tomu mám v obývačke, kde pracujem cca 31st. Ak by však okná ostali otvorené, bolo by to ešte horšie. Manželka investovala do kvalitných bambusových “žalúzií” na balkónik v kuchyni a tak je tam príjemný tieň počas celého dňa.
6. Pitný režim. Toto je už otrepané, ja viem, ale aj napriek tomu,ž e ste doma, a slnko na vás priamo nepraží, nachystajte si na stôl krčah čistej, mierne chladenej vody a popíjajte z neho. Spotreba počas horúcich dní sa môže vyštverať až na 5 litrov denne (neoverený údaj) Snažím sa vyhýbať sladeným kolám, pretože tie pocit smädu ešte zvyšujú.
7. Vyhnite sa na obed ťažkým jedlám. Budete sa po nich cítiť unavene a otupelo. A v kombinácii s teplom je to na odpadnutie.

Tak, to by bolo zopár nápadov ako si uľahčiť prácu počas horúceho dňa. A čo robíte v takých situáciách vy? Máte nejaké “zlepšováky”? Podeľte sa v komentároch. Teším sa.
photo credit: VHSpenguin

Advertisement: Manažérske techniky Stanťe sa úspešným manažérom

Share on Facebook

Odvšadiaľ sa na nás valia tvrdenia, ktoré sa nás snažia,viac menej úspešne, presvedčiť o tom, že vlastniť a mať viac je jednoducho lepšie. Keď máte viac, tak vás ľudia majú radšej, častejšie je na vašej tvári úsmev, rovnako aj vaša rodina a deti sa tvária akosi šťastnejšie keď máte viac. Odvšadiaľ sa na vás rynie záplava medových kvapiek s informáciou o tom, že viac je lepšie. Keď sa však na tieto tvrdenia pozriete podrobnejšie, uvidíte, že tomu mladém, krásnemu manažérovi trčí z topánok slama a že jednoducho skutočne nie je všetko zlato čo sa blyští.

A čo keď je to naopak? Čo keď  práve málo je viac, čo keď minimalizmus je ten smer v ktorom sa ukrýva skutočná krása? Môže mať takýto prístup vôbec nejaké pozitíva? Skúsil som sa nad tým zamyslieť  a našiel som tieto výhody, ktoré vás postretnú, keď viete mať menej.

1. Neumusíte sa obávať o to, čo vlastníte. Iste to  poznáte, kúpite si niečo, väčšinou je to niečo drahšie a akonáhle sa to stane vaším vlastníctvom,  tak si uvedomujete,že o to poľahky môžete prísť.Môže vám to niekto ukradnúť, môže sa vám to stratiť alebo pokaziť. U niektorých ľudí môže tento postoj nadobúdať priam obludné rozmery, kedy sa tak strašne obávajú o to čo vlastnia, že celý ich život je jeden veľký strach.
2. Vaša myseľ je ľahká a čistá. Čím menej vecí je okolo vás, tým menej vecí je aj vo vašej mysli. Svet a myseľ sú ako spojené nádoby. Jedno druhé výrazne ovplyvňuje. Ak nemáte okolo seba veľa vecí, tak nad nimi nemusíte uvažovať, nemusíte sa nad nimi trápiť, nemusíte im venovať drahocenné minúty zo svojho života.
3. Váš byt je priestranný a vzdušný. Mám rád prázdne priestory. Majú v sebe niečo čisté a pekné. Nemám rád prepchaté poličky, zásuvky, pracovný stôl. Feng šuej je postavené na tom, že ak je niekde viazaná energia v podobe vecí, často starých vecí, tak do vášho života nemôže prísť nič nové a pekné. Je to ako z rybníkom, do ktorého prúdi voda. Ak prúd zastavíte, voda začne hniť  a skôr alebo neskôr sa odtiaľ vytratí všetok život.
4. Nemusíte toľko upratovať. Koľko času asi strávite upratovaním? Koľko času venujete utieraniu prachu? Som presvedčený, že čím menej vecí na poličkách mám, tým menej sa budem musieť venovať vcelku zbytočnému utieraniu prachu. Množstvo vecí vlastne len zvyšuje plochu na ktorú prach môže padať:)
5. Šetríte čas. Každá vec v našom živote si vyžaduje nejaký čas. Vyžaduje od nás aby sme jej venovali pozornosť, aby sme sa na ňu sústredili. Možno je to len pár sekúnd alebo okamihov, ale keď je vecí okolo vás veľa, tak aj množstvo času, ktoré im venujete sa zvyšuje. Niektorí ľudia majú v istých veciach veľmi veľké zaľúbenie a preto s  nimi trávia omnoho viac času než zo skutočnýmu ľudmi. Občas sa aj mojej manželke zdá, že zo svojím počítačom trávim viac času ako s ňou:) Keď mimimalizujete množstvo vecí okolo vás, tak zvyšujete množstvo času, ktoré potom môžete využiť na niečo skutočne zmysluplné. Len prosím vás, nepremárnite tento čas na zháňanie ďalších vecí, podobali by ste sa na alkoholika, ktorý sa po vyliečení hneď ženie do najbližšej krčmy.
6. Ste slobodný. Kto málo uľpieva na veciach je  vnútorne slobodný. Akú mieru utrpenia prežívame, keď sa veci, ktoré máme, kazia, stratia sa, alebo nám ich niekto ukradne? Veľmi zriedka sa na niečo také dokážeme pozrieť s nadhľadom a odstupom a povedať si:”sú to len veci, nič viac”. Pred pár dňami sme si všimli, že nám niekto poškriabal auto. Nič vážne, ale aj tak sme v tom okamihu mali na výber-buď sa budeme na to pozerať s nadhľadom a odstupm s tým, že je to LEN auto, alebo sa budeme rozčulovať a hnevať. Rozhodol som sa pre prvú možnosť. Možno je to aj preto lebo vnútorne som stotožený s pravdou, ktorá hovorí, že všetky rozbiteľné veci smerujú k rozbitiu. A nie je to otázka ČI sa rozbijú/pokazia/zničia, ale je to otázka KEDY.
7. Máte jasno v tom, čo je v živote dôležité. Ak nevenujete svoju pozornosť veciam, musíte ju venovať niečomu inému. Keď nevenujete pozornosť veciam, tak si začnete kupovať knihy, možno začnete chodiť na výlety a budete cestovat, možno si kúpiťe foťák nie preto aby ste ho mali ale preto lebo  by ste sa chceli naučiť niečo nové. Možno začnete chodiť na nejaký kurz. Skrátka sa posúvate od onoho MAŤ k BYŤ.
8. Ste nezávislý.Vlastníctvo vecí vás robí závislými. Ste k  nim pripútaný. A možno práve táto pripútanosť je na tom to najhoršie.  Aj samotný Buddha hovoril o tom, že nie je zlé pokiaľ  človek zažíva príjemné pocity, nakoniec tieto pocity sú výsledkom jeho etického jednania. Problém vzniká vtedy, pokiaľ človek na týchto veciach začne uľpievať a nechce sa ich vzdať.Vtedy vzniká utrpenie. Utrpenie z toho, že veci nie sú podľa nás, že jednoducho občas prídeme o niečo, čo nám robilo radosť a bolo pre nás príjemné a utrpenie z toho, že sme konfrontovaní s niečím, čo nie je podľa nášho gusta. Ak sa však nad to všetko dokážeme povzniesť, sme slobodní.

A čo vy? Aké výhody vám prináša nevlastnenie vecí?

Advertisement: Tréningy a školenia Soft skills

Share on Facebook

Možno nie vyložene nešťastný ale určite nespokojný. Minulý týždeň nám prišli namontovať vstavanú skriňu. Je to  jedna z posledných vecí, kroré sme chceli do bytu, aby sme konečne mali pocit, že už tam máme všetko hotové. Po namontovaní sme sa chvíľku kochali tým množstvom prázdneho priestoru, ktorý sa objavil v nových zásuvkách a poličkách. Ako si asi viete domyslieť, tento príjemný pocit netrval dlho. Prečo? Nuž väčšina ľudí si dáva montovať vstavné skrine okrem iného aj preto aby vytvorili nové úložné priestory, ktorých je samozrejme v bežnom panelákovom byte vždy nedostatok. Ale ako hovorí jedna z variácií Murphyho zákona, je jedno koľko úložného priestoru získate, vždy sa skôr alebo neskôr zaplní a vy budete musieť hľadať a vytvárať ďalšie priestory. Je to nikdy nekončiaci zápas a pokiaľ si náhodou dáte za cieľ tento boj vyhrať, budete potrebovať veľa sily, veľa vytrvalosti a odhodlania.

Po vychutnaní si úspechu prišla druhá fáza. Napĺňanie. A nosili sme a nosili a nosili veci snáď z celého bytu. Po istom čase som mal pocit, že niekde v našej obývačke ústi červia diera, ktorou k nám z neznámeho vesmíru prúdia kvantá vecí, predmetov, krabíc, šanónov,oblečenia a všetkého toho balastu, čo bežný človek zvykne mať v skrini.

Po nejakej dobe som si začal uvedomovať svoju rozladenosť a podráždenosť. Kde sa preboha toľko vecí v našom živote objavilo? Keď sme sa pred 3 rokami sťahovali z garzónky, tak sa všetok náš majetok zmestil do niekoľkých tašiek a 3 kusov nábytku. Všetko sme zvládliť odniesť v jednom aute. Kde sa toho toľko nabralo? Keď si niekedy predstavím, že sa budeme v budúcnosti niekde sťahovať, som zásadne proti aby som bol pri tom. Už celkom chápam keď sa hovorí, že radšej raz vyhorieť ako sa raz sťahovať.

Proste toho bolo akosi veľa. Jedinou cestou ako sa z toho dostať von, bolo radikálne sa zbavovať vecí, ktoré skutočne nie sú pre náš život dôležité. Musím povedať, že myšlienka minimalizmu mi bola sympatická už keď som bol v kláštore a mal som skutočne minimum vecí, ktoré som k životu potreboval. Šťastné to boli časy. A myslím, že aspoň časť z toho sa dá aplikovať aj v dnešnej dobe. O tom ako málo človek skutočne potrebuje som už písal. Naše presvedčenie o tom, čo všetko skutočne k životu potrebujeme si v mnohých ohľadoch žiada kritické preskúmanie. Preskúmanie, ktoré nebude podmienené uľpievaním na veciach a  spomienkach, ktoré sú na veci viazané.

Vo filme Malý Budhha prišli k známemu architektovi na náštevu tibetskí mnísi. Vyjadrili potešenie nad prázdnym priestorom (buddhisti majú všeobecne radosť  prázdnoty, nakoľko predstavuje bránu do Nirvány:)), ktorý sa v dome nachádzal. Žiadne police, takmer žiaden nábytok, len veľmi skromne, až minimalisticky zariadená obývačka. Od istého okamžiku sa pozerám na miesto kde žijem a neustále si kladiem otázku-čo tu je, je to tu nevyhnuté? Je to užitočjné? Je to krásne a pekné? Ak to nespĺňa jeden z týchto dvoch aspektov-funkčnosť alebo estetiku, začínam uvažovať nad tým, či to skutočne potrebujem. A v mnohých prípadoch prichádzam na to, že nie.

Každý predmet, ktorého sa zbavím, vytvára nové prázdne čisté miesto v mojej mysli. Mnoho únavy a vyčerpanosti, ktorú ľudia v dnešnom svete zažívajú je vytvorená práve mnohosťou, ktorej sa akosi nijako nevieme zbaviť. Veľa vecí, veľa informácií, veľa kontaktov. Málo ticha, málo spomalenia, málo rozjímania.

Minimalizmus je svojím spôsobom forma istého životného štýlu. Štýlu, ktorý je mi sympatický, už zo svojej podstaty, svojou jednoduchosťou, prostotou. A ako si žijem ten svoj život tak zisťujem, že jednoduchosť sa stáva ďalším určujúcim faktorom môjho žitia.

A ako ste na tom vy? Žijete jednoducho? Zbavujete sa vecí? Alebo myslíte, že veci sú pre život človeka dôležité?

Advertisement: Koučing Koučingové služby

Share on Facebook

V nejakej štatistike som nedávnom čítal, že peniaze sú v partnerských vzťahoch jednou z hlavných príčin prečo sa partneri hádajú. Je to smutná štatistika, ktorá mi pripomenula ako veľmi sa náš život točí okolo peňazí. Možno budem veľmi zovšoebecňovať, ale niekedy mám dojem, že peniaze sú tak hlboko votkané do pradiva tejto spoločnosti, že pokúsiť sa to ignorovať je priam nemožné. A ešte ťažšie je fungovať na základe iných princípov. Mám na mysli to, že je veľa ľudí, ktorým sa vnútorne podarilo povzniesť nad myšlienku, že peniaze sú tým jediným a najdôležitešjím prvkom, okolo ktorého by sa mal točiť ich život. Na jednej strane je tu toto uvedomenie, na druhej strane sú účty za bývanie, účty za telefonovanie, účty za jedenie, účty takmer za všetko okolo nás.

Ak by človek žil absolútne sebestačne, nezávisle na spoločnosti, možno a to možno píšem s veľkým otáznikom by sa vedel od spoločnosti oddeliť a žiť sám pre seba. Ale pre koľkých ľudí je niečo také vôbec predstaviteľné a celkovo realizovateľné? Vnímam okolo seba veľa ľudí, torí volia jednoduchší životný štýl, ktorý nebude obsahovať napríklad veľa luxusu ale bude menej náročný, resp. menej nákladný. Ale takmer vždy mi to príde ako ťahanie za kratší koniec. Niečo ako boj, ktorý je ťažko vyhrateľný. Ako vylievanie vody z člna, aj keď sa tam stále valí ďalšia. A aj napriek tomu sa nikdy o taký štýl života neprestanem snažiť. A verím, že je tu stále viac a viac ľudí, ktorí sa snažia o niečo podobné. Patríte medzi nich?

Možno ste tiež mali tento pocit-zarobili ste nejaké peniaze, chvíľku ste mali pocit uspokojenie, pretože peniaze sú takmer niečo ako vzduch bez ktorého sa nedá žiť. A povedali ste si, že pokiaľ budete šetrní, tak vám vaše finančné prostriedky vydržia dlho a budete mať aspoň na nejaký čas pokoj. Ale inkaso a automatické platobné príkazy spôsobia, že aj keby ste hladovali, spávali pod mostom, chodili v handrách, stále sa vám tie peniaze budú míňaťm bez ohľadu na to ako šetrne budete žiť. Keď tak nad tým uvažujem vôbec to nie je niečo, z čoho by mal človek radosť, a napriek tej depresívnosti ktorá z toho ide si myslím, že je dôležité aby človek vnímal peniaze skutočne v ich pravej podobe-ako prostriedok k niečomu a aby sa nikdy nestal ich otrokom.

Inak, je zaujímavé (opäť výskum), že pokiaľ človek investuje do materiálnych vecí,tak ich hodnota jednak reálne ale aj vnútorne pocitovo klesá. Avšak pokiaľ človek investuje do zážitkov, cestovania, vzdelávania-hodnota niečoho takého časom rastie, predovšetkým pocitovo.

A ako vy riešite otázku peňazí vo vašom živote? Ako veľmi sú pre vás dôležité? Ste ich otrokom alebo vám ide o slobodu?

Share on Facebook

Mesiac marec ubehol ako voda. Na začiatku mesiaca ma napadlo, usporiadať malú súťaž. Výherca,resp.výhercovia tejto súťaže mohli získať za svoje komentáre knihu, ktorú som pred nedávnom napísal: Work Life Balance-prežite krízu a naučte sa vychutnávať si život. Musím povedať, že komentárov sa “urodilo” celkom bohato, čo ma samozrejme veľmi potešilo. A neboli to len komentáre dvojriadkového typu-super príspevok:)” Práve naopak, mnoho príspevkov by sa dalo pokojne dalo považovať priam za regulérny článok s tematikou o akej na blogu timelifemanagement píšem. Skrátka, chcem poďakovať všetkým za to, že si moje články prečítali a dokázali k nim zaujať stanovisko a prispieť aj zo svojimi cennými  skúsenosťami. Nuž teda, kto sa stal víťazom?

Na prvom mieste v kvalite komentárov sa umiestnila Fialka. Na druhom mieste v počte komentárov sa umiestnil Braňo Dudáš a na treťom mieste sa umiestnil Skatemurai. Všetkým výhercom blahoželám a poprosím ich aby mi zaslali svoju adresu (na info@koucing.org)  aby som im mohol poslať knihu. Blahoželám víťazom a teším sa na ich ďalšie komentáre.

photo by: http://thegoldguys.blogspot.com/

Share on Facebook

Pred nedávnom som robil školenie obchodníckych  zručností. Školenie malo rozsah 16 hodín. Keď sme sa bavili o tom, kedy skončíme v ten deň a potom aj ten nasledujúci, takmer celá skupiny sa zhodla na tom, že by sa chceli poponáhľať aby mohli skončiť skôr a ísť domov. Vraveli: “skráťme obed, skráťme prestávky, potiahnime do večera…” Na jednej strane je to klasická požiadavka takmer všetkých študentov-nadrobme si, aby sme mohli ísť skôr domov. Na strane druhej, zrovna učenie nepatrí medzi veci, ktoré sa dajú urýchliť, alebo stlačiť na menší časový úsek. A to bol aj môj argument, ktorý často používam- sú veci, ktoré sa urýchliť dajú, ale sú veci, ktoré nemá význam urýchlovať, pretože  to nijako nepomôže k tomu aby boli hotové. A ktorým viac svedčí pomalosť.

Žiaľ, toto uvedomenie sa ľudom často z mysle stráca a je prevalcované všeobecným názorom, ktorý rýchlosť a úsporu času kladie na prvé miesto, bez rešpektovania faktu, že svet nie je len o rýchlosti, ale taktiež, nech sa nám to zdá akokoľvek nemilé a otravné, ale aj o pomalosti, uvoľnenosti.

Musím sa priznať, že ma teší fakt, že nie všetko sa dá urýchlovať. Vnímam to ako niečo, kedy nám okolitý svet ukazuje, že aj keď sme toho pod kontrolu dostali  mnoho, a naša vôľa je považovaná za neprekonateľnú ( aspoň niektorí svoju voľu za takú skutočne považujú), stále existujú veci, pri ktorých sa aj môžeme hodiť o zem a vrieskať ako rozmaznané dieťa, ale svet si pôjde svojím vlastným tempom a my s tým nič neurobíme. Vnímam túto skutočnosť ako učiteľa, ktorý presne vie, čo je pre jeho žiaka vhodné. Žiak môže nesúhlasiť, môže sa zlostiť, ale učiteľ nepovolí ani za nič.

Kde si človek dnešného sveta má cvičiť trepezlivosť, keď spoločenskou normou sa stáva “hneď”? Kde si má nájsť svoje pokojné miesto, keď všetko okolo neho sviští v zbesilom tempe? Sám sa považujem za človeka, ktorý sa snaží byť efektívny, dokončovať veci, neodkladať ich  a pokiaľ je to možné, tomu čo sa dá, sa venovať hneď. To mi na jednej strane   uľahčuje (naozaj?) život, na druhej strane mi to minimálne komplikuje rozvíjanie zručnosti trepezlivého čakania. Mám svoje spôsoby, ktoré mi to vynahrádzajú. Jedným z takých obyčajných nástrojov je obyčajná chôdza. Nemám vodičák a tak sa často musím premiestňovať po vlastných. Chodím veľa a chodím rád, okrem toho, že robím niečo dobré aj pre svoje zdravie, tak je to činnosť, ktorá má svoj vlastný rytmus, a dá sa urýchlovať vcelku obmedzene:) Preto mám rád prechádzky, kde cesta je cieľom. Nemať cieľ, len tak blúdiť mestom a nechať myšlienky nech si sadajú ako rozvírené bahno v jazere. To je jeden z nástrojov, ktoré ma učia pomalosti.

Aké nástroje  máte vy? Ako cvičíte svoju trpezlivosť?

photo credit: conceptDawg

Share on Facebook