Time Life Management.org|Zorganizujte si čas, energiu, prácu aj domácnosť

Pred nedávnom som robil školenie obchodníckych  zručností. Školenie malo rozsah 16 hodín. Keď sme sa bavili o tom, kedy skončíme v ten deň a potom aj ten nasledujúci, takmer celá skupiny sa zhodla na tom, že by sa chceli poponáhľať aby mohli skončiť skôr a ísť domov. Vraveli: “skráťme obed, skráťme prestávky, potiahnime do večera…” Na jednej strane je to klasická požiadavka takmer všetkých študentov-nadrobme si, aby sme mohli ísť skôr domov. Na strane druhej, zrovna učenie nepatrí medzi veci, ktoré sa dajú urýchliť, alebo stlačiť na menší časový úsek. A to bol aj môj argument, ktorý často používam- sú veci, ktoré sa urýchliť dajú, ale sú veci, ktoré nemá význam urýchlovať, pretože  to nijako nepomôže k tomu aby boli hotové. A ktorým viac svedčí pomalosť.

Žiaľ, toto uvedomenie sa ľudom často z mysle stráca a je prevalcované všeobecným názorom, ktorý rýchlosť a úsporu času kladie na prvé miesto, bez rešpektovania faktu, že svet nie je len o rýchlosti, ale taktiež, nech sa nám to zdá akokoľvek nemilé a otravné, ale aj o pomalosti, uvoľnenosti.

Musím sa priznať, že ma teší fakt, že nie všetko sa dá urýchlovať. Vnímam to ako niečo, kedy nám okolitý svet ukazuje, že aj keď sme toho pod kontrolu dostali  mnoho, a naša vôľa je považovaná za neprekonateľnú ( aspoň niektorí svoju voľu za takú skutočne považujú), stále existujú veci, pri ktorých sa aj môžeme hodiť o zem a vrieskať ako rozmaznané dieťa, ale svet si pôjde svojím vlastným tempom a my s tým nič neurobíme. Vnímam túto skutočnosť ako učiteľa, ktorý presne vie, čo je pre jeho žiaka vhodné. Žiak môže nesúhlasiť, môže sa zlostiť, ale učiteľ nepovolí ani za nič.

Kde si človek dnešného sveta má cvičiť trepezlivosť, keď spoločenskou normou sa stáva “hneď”? Kde si má nájsť svoje pokojné miesto, keď všetko okolo neho sviští v zbesilom tempe? Sám sa považujem za človeka, ktorý sa snaží byť efektívny, dokončovať veci, neodkladať ich  a pokiaľ je to možné, tomu čo sa dá, sa venovať hneď. To mi na jednej strane   uľahčuje (naozaj?) život, na druhej strane mi to minimálne komplikuje rozvíjanie zručnosti trepezlivého čakania. Mám svoje spôsoby, ktoré mi to vynahrádzajú. Jedným z takých obyčajných nástrojov je obyčajná chôdza. Nemám vodičák a tak sa často musím premiestňovať po vlastných. Chodím veľa a chodím rád, okrem toho, že robím niečo dobré aj pre svoje zdravie, tak je to činnosť, ktorá má svoj vlastný rytmus, a dá sa urýchlovať vcelku obmedzene:) Preto mám rád prechádzky, kde cesta je cieľom. Nemať cieľ, len tak blúdiť mestom a nechať myšlienky nech si sadajú ako rozvírené bahno v jazere. To je jeden z nástrojov, ktoré ma učia pomalosti.

Aké nástroje  máte vy? Ako cvičíte svoju trpezlivosť?

photo credit: conceptDawg

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Váhavosť. Odkladanie. Odsúvanie vecí na neskôr. Slová, ktoré hovoria: “Dnes nie, možno zajtra, a  možno ani zajtra nie, možno neskôr.” Vtipné ospravedlnenie, v ktorom sa hovorí, že čo môžeš urobiť dnes, odlož na pozajtra máš pre seba dva dni voľna. Zdá sa, že odkladanie vecí na neskôr a váhanie sú fenoménmy s ktorými sa určite každý z nás stretol. Je to taký náš malý tichý nepriateľ, ktorý vôbec ale vôbec nevyzerá nebezpečne, ale to je len nebezpečné zdanie. Rovnako aj v prírode tie najsmrteľnejšie tvory a rastliny vyzerajú tak nevinne, človek by priam neodolal a dotkol sa alebo aspoň ovoňal. A to by asi bolo to posledné, čo by vo svojom živote urobil. Odkladanie a váhanie síce nemá, vo väčšine prípadov také smrteľné následky, ale tiež nám vie pekne znepríjemniť život.

Váhanie je vytvorené tým, čo je a tým čo by mohlo byť. Málokto z nás je celkom a bezvýhradne spokojný s tým v akej situácii sa nachádza. Viac alebo menej sa ju snažíme zmeniť, vylepšiť, upraviť aby viac vyhovala našim potrebám. Je to však cesta, po ktorej keď našlapujeme nie veľmi opatrne, tak sa celý náš život zmení na posadnutie kontrolu celého nášho okolitého sveta a to nám samozrejme tiež na pokoji nepridá.

Váhanie je okamih kedy si uvedomujeme, čo by sme mali urobiť, zmeniť, napraviť. Už v tomto okamžiku sme sa dostali pomerne ďaľeko, možno ďalej než väčšina ľudí,ktorí nikdy neuvažovali nad tým ako by veci v ich živote mohli byť inak. Ale to je ĺen jeden krok. Prvý krok.Veľmi dôležitý, ale vôbec nie dostačujúci. Vieme, čo máme urobiť, dokonca niekedy vieme, aj ako to máme urobiť. Máme k dispozícii všetky zdroje, ktoré na vykonanie našej úlohy potrebujeme. Postavíme sa na štartový blok a…..nič sa nestane. Sme pripravený vyraziť. Dosiahnuť cieľ. Ale keď zaznel výstrel, tak sme sa zasekli. Dokonca sa sami sebe čudujeme.

Ako je to možné? Sám seba nepoznávam. Prečo som nevyrazil? Prečo ešte stále stojím na mieste, keď stopky bežia a ja už by som mal byť v plnej paráde na závodnej dráhe.

Pred mnohými rokmi som bol po prvý na meditačnom tréningu. Sám som poriadne nevedel,do čoho idem, ale kedže som v tej dobe skúšal všetko, čo mi prišlo pod ruku, povedal som si, že takáto skúsenosť mi nemôže nijako uškodiť. Mal som šťastie na meditačných učiteľov, ktorý sa naozaj o mna dobre postarali a tak som bez ujmy na psychickom zdraví vedel prejsť cez mnohé úskalia intenzívneho meditačného tréningu. Učili sme sa okrem iného aj meditácii v chôdzi. Povedli nám:

Postavte sa na jeden koniec pomyselného chodníka, ktorý teraz bude vaším pracovným priestorom. Pozrite sa asi 10 metrov pred seba.To je váš cieľ. Uvedomte si, kde stojíte. Rozhodite sa, že chcete vyraziť….avšak ten pohyb neurobíte…všimnite si, čo tesne predchádza vášmu pohybu. Je to niečo, čo by sme mohli nazvať ako hnutie mysle. Tendencia mysle pohnúť sa istým smerom. Je to zámer.

Pokiaľ sa človeku darí všímať si vo svojej mysli zámer a podarí sa mu to naozaj dobre, už nikdy nevybuchne v záchvate hnevu, zlosti či žiarlivosti. Zámer je takou mocnou silou, že v niektorých kultúrach sa jeho zvládnutie spája s ovládaním magických schopností mysle.

Hovorí sa, že váhanie je spôsobené slabou vôľou. Ale vôľa nie je niečo čo predchádza  činu. Vôľa má skôr podobu myšlienkovej úvahy. Zámer však nie je myšlienka. Je to veľmi nenápadný fenomén, ktorý si skutočne vyžaduje istú mieru všímavosti aby ste s ním mohli pracovať. Ak teda chcete svoj zámer a vašu schopnosť všímať si ho rozvíjať, tak vám neostane nič iné len si ho….všímať. Pozorujte sa, pozorujte, čo sa deje tesne pred tým, než niečo urobíte. Muži, pozorujte čo sa deje vo vašej mysli tesne pred tým, než sa otočíte za peknou ženou. Ženy, pozorujte čo sa deje vo vašej mysli, tesne pred tým , než sa otočíte za peknou….kabelkou:) Okamih tesne pred tým, než sa to stane  sa vo vašej mysli objaví zámer. Ak ste ho zaregistrovali, tak sa pre vás stal niečím uchopiteľným a rozvíjateľným. Je to prvý krok k tomu, aby sa vaše zámery staly silnými a dodali vám energiu potrebnú na prekonanie váhania a odkladania.

A čo vy? Aké sú vaše skúsenosti s váhaním a odkladaním? Ako zvládate tohoto mocného nepriateľa?

Páčil sa vám článok?  Nezabudnite sa potom príhlasiť k odberu príspevkov priamo do vašej mailovej schránky.

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Ak sa zaujímame o to, ako ušetriť čas, peniaze, aj našu energiu, je dôležité uvedomiť, že sa nepohybujeme niekde vo vákuu, ale vo svete kde sú veci, ľudia a udalosti navzájom poprepájané. Niekto by dokonca mohol povedať ono známe: “všetko zo všetkým súvisí”. A nemusíme ani zachádzať do kvantovej fyziky, ktorá dokazuje, že je to skutočne tak, celkom   nám postačí naša všímavosť toho, čo sa okolo nás deje. Niekedy je pochopenie toho, ako sme vzájomne popreväzovaný výrazné, niekedy priam udiera do očí, ale inokedy  je zase veľmi jemné, nevýrazné, ťažko zachytiteľné. Faktom ale ostáva, že ľudia, veci a udalosti v našom  svete nejakým spôsobom prepojené sú a na nás je, či tento fakt budeme brať na vedomie, alebo sa ho rozhodneme ignorovať. Čo samozrejme nijako neovplyvní existenciu tejto zákonitosti, podobne ako je to pri gravitácii. Môžeme ju popierať, môžeme ju ignorovať, ale ona kôli tomu neprestane existovať, aj keď by sme si to niekedy veľmi želali.

V jednom z mojich nedávnych príspevkov som písal o tom, že knihy môžu byť niečím ako je projekčné plátno, na ktorom sa premietajú fragmenty našej osobnosti. Inými slovami: “povedze mi čo čítaš a ja ti poviem, kto si.” V tomto prípade hovoríme o určitom prepojení vonkajšieho a vnútorného. Kde sa vnútorné manifestuje vo vonkajšom. Ale ono to prirodzene platí aj naopak. To čo sa deje vo vonkajšom svete ovyplyvňuje naše prežívanie a to ako to  v nás vyzerá. Niekedy je to pohľad, ktorý nie je príliš vábny. Na druhú stranu je práve toto prepojenie určitým nepriamym návodom ako si urobiť  v sebe poriadok. Niekedy je introspektívna  práva veľmi náročná. Minimálne z dvoch dôvodov. Prvý je ten, že nás takmer nikto v škole neučil ako na sebe pracovať. Dnes takmer odvšadiaľ počujeme, ako by sme na sebe mali robiť, nikto nám však nepovie, ako by sme mali postupovať. Nikto nám nedal do ruky manuál, kde by bolo napísané, ako pracovať s vlastnou osobnosťou. A tak sa to skôr učíme metódou pokus omyl. A nikedy nám to vyjde, a my skutočne rastieme. Ale niekedy,  a ja mám pocit, že to je častejšie, len prešľapujeme na mieste a nevieme  kam sa obrátiť. Ten druhý dôvod je ten, že aj keď už máme v rukách niečo, o čom vieme ,že  funguje a že naozaj budeme môcť na sebe pracovať, dajako sa  nám do toho nechce. Možno je to aj preto, pretože je veľa vecí v našej vnútornej domácnosti, o ktorých by sme najradšej nevedeli. Nikedy totiž pripomínajú známych zabudnutých kostlivcov v skrini. Vieme, že tam niekde sú, na niektorých sme  zabudli a keď ich objavíme, tak to môže byť pekne desivý zážitok. Aj preto niekedy ľudom na meditačných kurzoch, položartom, polovážne,  hovoríme: “dobre si rozmyslite, či sa na túto cestu poznania dáte, pretože ak raz otvoríte dvierka do vašej duše, už ich nikdy nebudete môcť zavrieť.” Je to to isté, ako keď sa dieťa po prvý raz popáli na plameni sviečky. Ak už to raz vie, už na to nikdy nezabudne. Už nikdy od toho poznania nebude môcť utiecť. Vráťme sa však k tomu ako si urobiť v sebe poriadok.

Ak ste trochu počítačovo zdatný, a používate  najznámejší operačný systém, tak sa vám isto po nejakom čase stalo, že váš PC začal mrznúť. Programy sa zasekávali, všetko trvalo strašne dlho, a po nejakej dobe sa už na počítači takmer vôbec nedalo pracovať. Jedným z najčastejších dôvodov prečo sa to deje, je že si na náš počítač neustále inštalujeme nové programy, hry  a aplikácie, o ktorých sme presvedčení, že ich určite niekdy budeme potrebovať. Väčšinou ich použijeme raz za čas, ak vôbec. Avšak tieto programy, ktoré nepoužívame, nás oberajú o miesto na disku, oberajú nás o pamäť, spomaľujú náš počítač. Zahlcujú ho, až ho nakoniec úplne znefunkčnia. Problém je v mnohosti a komplikovanosti. Ak sa budete pýtať na riešenie tohoto problému, tak vám znalci povedia dve veci. Po prvé, prevencia je vždy lepšia ako pracné riešenie problému, a preto si dávajte pozor aby sa vám niečo také predovšetkým vôbec nestalo. A  druhá vec, ktorú vám povedia, bude, aby ste si pred tým, než idete niečo na svoj počítač inštalovať, dobre rozmysleli, či to vôbec budete potrebovať. Ľudia, ktorí takto neuvažujú, tak majú na svojom počítači programy, ktoré nikdy nepoužili a asi ani nikdy nepoužijú. A nakoniec možno dodajú: “ak ste našli na svojom počítači niečo čo nepoužívate, zbavte sa toho”.

A  teraz skúste na chvíľku túto metaforu použiť na svoj život. Ktoré “programy”  vás oberajú o kapacitu? Ktoré “aplikácie” spomaľujú váš chod? Ktoré “hry” vás zbytočne uberajú o čas?  Ktoré “programy” skutočne používate a ktoré máte len na okrasu, alebo len preto, pretože niekto povedal,že by bolo dobré ich mať? Ktoré “komponenty” by ste mohli “odinštalovať” aby sa váš “systém” zrýchlil? Pamätajete na jednu vec: v jednoduchosti je krása. Čím viac sa vám podarí veci zjednodušiť, tým ľahšie, rýchlejšie a bezchybnejšie vám bude bežať nielen váš počítač, ale aj váš život.

A samozrejme budem veľmi zvedavý ako sa vám darilo. Tak sem pokojne napíšte  vaše skúsenosti a zážitky z “odinštalovávania”:)

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Pred nedávnom som písal článok o tom, ako rutiny a zabehané zvyky narúšajú našu kreativitu. Pri tom som sa pozastavil nad tým, že myseľ a psychika, ktorá je neustále hnaná do obrátok naším komerčným a konzumným spôsobom života, by miestami aj niečo rada vytvorila, ale nie je čas. Je to ako by ste neustále šlapali na plyn, nedopĺňali olej ani palivo. Ani sa niet čo čudovať, že po nejakej dobe sa aj ten najlepší motor zadrie. Aby sa to nestalo, je potrebné mu dopriať oddychový čas.

Máme makro a mikro oddychové časy. Medzi tie makro oddychové časy patria dovolenky, víkendy a sviatky, na ktoré sa z pochopiteľných dôvodov všetci teším ako malé deti na vianoce. A potom sú tu mikro oddychové časy. To sú tie okamžiky, kedy si po dobehnutí na autobus takmer  vykašleme pľúca, alebo keď po príchode domov zhodíme nákupné tašky niekde na chodbe a lapajúc po dychu padáme do kresla alebo na gauč. Samozrejme, zdá sa, že týchto mikro oddychových časov je pomerne viac ako tých makro. Ani sa nie je čo čudovať.  Veď dovolenka ja tak raz maximálne dva krát do roka a preto si musíme nachádzať priestor na oddych aj medzi dovolenkami, medzi vianocami a veľkou nocou. Medzi mojimi favoritmi, čo sa mikro oddychovania týka patrí “šlofík”.

Nie žeby som sa nechal inšpirovať južanskými zvykmi, ale musím uznať, že tieto národy vedia čo robia. Jeden zo svetových neurobiológov, John Medina, vo svojej knihe Brain Rules, považuje popoludňajší spánok za jednu z podmienok toho, aby mohol mozog správne fungovať a aby sme od neho mohli očakávať úlohy a výkony, ktoré od neho tak potrebujeme. Nechcem sa rozpisovať o tom, ako je niečo také prospešné, pretože to asi všetci vieme, súhlasíme stým a túžime po tom. Skôr chcem hovoriť o tom,  čo sa s popoludňajším spánkom dá robiť, keď ste zavretý niekde v open space, všade je plno ľudí a vaša firma ešte nekúpila tie krásne no vé postele, na ktorých sa budete usilovať o work life balance:)

Priemerná dlžka popoludňajšieho schrupnutia by nemala byť dlhšia ako 20 minút. Táto doba nie je náhodná a súvisí s prechodom mozgu do jednotlivých spánkových fáz. Ak by zdriemnutie trvalo viac ako 20 minút, tak sa dá predpokladať, že sa zobudíme viac unavení, než keď sme zavreli oči. Faktom však je, že niekedy je menej viac. A v tomto prípade  to platí dvojnásobne. Niekedy skutočne aj zopár sekúnd, kedy mám zavreté oči, a sústredíme sa na dýchanie, má uvoľnujúci a zároveň energetizujúci účinok.

Čo teda robiť keď prídete z obeda na pracovisko a ide na vás strašná únava?  Tu je zopár rád.

1. Žiadna káva. V tomto okamžiku vám káva moc nepomôže.Interval vstrebávania kofeínu je cca 45 minút,takže by vlastne začal účinkovať až omnoho neskôr.
2. Sadnite si na stoličku, alebo na kreslo.
3. Ruky položte na stôl alebo na klávesnicu počítača. Pre okolie tak budete vyzerať, že ste sa zastavili a nad niečím uvažujete, a  nebude mať odvahu vás vyrušiť zo sústredenia.
4. Zavrite si oči.
5. Pár krát sa zhlboka nadýchnite a vydýchnite.
6. Pozorujte uvoľnenie, ktoré nastalo po nádychu a výdychu. A zotrvajte pri ňom. Samozrejme,existujú prepracovanejšie techniky, ktoré sa môžete naučiť napríklad na kurze relaxačných techník.

Nie je to nič náročné, ba možno by sa zdalo, že je to tak jednoduché, že to ani nemôže fungovať. Ale ako som napísal vyššie, niekedy menej je viac. A nakoniec, prečo by niečo také človek mal robiť?

1. Získa dodatočnú energiu,potrebnú na to aby  bez ujmy na fyzickom aj duševnom zdraví dožil konca pracovnej doby.
2. Získa sústredenie potrebné na vypracovanie životne dôležitých reportov.
3. Dopraje telu čas na spracovanie dobrého a zdravého obeda zo závodnej jedálne
4. A na koniec? Uvedomí si, že pár chvíľ, ktoré použije na relaxáciu a nie na budovanie hrubého domáceho produktu je preňho predsa len cennejších ako ťukanie do klávesnice  a nervózne čakanie na koniec  pracovnej doby.

Máte nejaké nápady ako sa vysporiadať s dilemou popoludňajšieho spánku? Máte niečo vyskúšné? Sem s tým, som zvedavý na vaše skúsenosti a zážitky.

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Buddhizmus a buddhistická meditácia v živote západného človeka from Martin Prodaj on Vimeo.

V pondelok 9.8 o 17:00 ste mali možnosť pozrieť sa na online prednášku o buddhizme a buddhistickej meditácii. Pokiaľ sa vám to nepodarilo, tak tu prinášame časť z tejto prednášky.

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Nie je to irónia, písať na počítači s pripojením na internet o tom ako využívať lepšie čas tým, že nebudem využívať internet a PC? To je takmer ako metakomunikácia-najprv sa budeme baviť o tom ako sa budeme baviť a potom sa teda konečne začneme baviť. Nuž, naozaj to môže na prvý pohľad tak vyzerať, avšak hlas ľudu je jednoznačný. Ako ste sa sami mohli v mojom malom prieskume presvedčiť, faktom je, že PC a internet sú na druhom mieste v rebríčku požieračov času. A teda si určitú dávku mojej pozornosti a času vyžadujú. Myslím, že niektoré princípy zvládanie času za počítačom budú v niečom podobné ako tie, o ktorých som písal v prípade TV.

V prvom rade ide o zámer. To zn. mať jasnom v tom, čo chcem za PC robiť. Mať, pokiaľ možno, čo najjasnejšie určené, aké aktivity budem vykonávať, po akých stránkach asi budem chodiť a pod. Že človek dnešnej doby bez PC nedá ani ranu, je viac menej jasné. A keď už teda rany dávať, nech sú aspoň dobre mierené. Skrátka, dosiahnuť s čo najmenším úsilím čo najväčší efekt. Mať jasne stanovený zámer a dodržať ho je taktiež otázkou sebadisciplíny. Sebadisciplína je samostatnou kapitolou, ktorej sa budem venovať v samostatnom článku, nakoľko je to téma pomerne obsiahla a vlastne sa dotkýka nielen time managementu ale sebaorganizácie a sebariadenia ako takého. Ale späť k zámeru.

Ani rozvíjanie jasného zámeru, teda jasného povedomia o tom čo idem robiť a koľko času tomu budem venovať, nie je ľahká záležitosť. Aj zámeru je občas dobré niečím pomôcť. Tým niečím v tomto konkrétnom prípade sú tzv. check listy alebo mini to do listy. Úlohou check listu je vlastne vytvoriť štruktúru v aktivitách, ktoré za počítačom budeme robiť. Takže keď ráno zapínam pc, tak môh check list by mohol vyzerať aj takto:

1. Skontrolovať poštu, určiť na čo treba reagovať hned, na čo je možné reagovať neskôr, a čo sa hneď maže.
2. Skontrolovať prevádzku na webe a blogoch, zaznačiť si prípadné nápady na zlepšenie a pod.
3. Pozrieť si súhrn správa a noviniek v RSS
4. Skontrolovať zoznam úloh z predchádzajúceho dňa
5. …. a iné

Možností aký obsah by takýto check list mal obsahovať je nespočítane. Check listy majú svoje samostatné miesto v time managemente, predovšetkým ako nástroj, ktorý nám pomáha pri rýchlom a korektnom zvládaní hlavne opakujúcich sa situácií, kedy je potrebné dodržiavať konkrétnu a opakujúcu sa postupnosť krokov. Tento nástroj má svoje mieste v tých situáciách, kedy napr. príjmame do zamestnania nového zamestnanca a potrebujeme aby niektoré úlohy už začal vykonávať sám, ale nemá ešte dostatok skúseností aby úlohu mohol zvládnuť, prípadne je na mieste len veľmi krátko. Ak nám teda nezáleží na tom aby si vymýšľal nejaké inovatívne postupy, ale len  potrebujeme aby určitá úloha bola urobená, je nanajvýš vhodné aby sme takéto check listy mali k dispozícii. Taktiež nám zabezpečia, že určitá úloha bude vďaka check listu urobená takým spôsobom akým potrebujeme a vždy rovnako. Prepracované check listy sa môžu stať pracovnými alebo procesnými postupmi, ktoré zabezpečujú jednotnosť a uniformitu vykonávanej úlohy.

Ak sa vrátim k zámeru, jeho dobrým pomocníkom je rituál. Rituál v tomto zmysle chápem ako pravidelne sa opakujúcu činosť, akýsi dynamický stereotyp, ktorý mi pomáha pri zvládaní mojich denných aktivít. Zámer spolu s rituálom vytvárajú nerozlučnú  a neprekonateľnú dvojku, ktorá mi  šetrí čas, predovšetkým tým, že odstraňuje váhanie a odkladanie úloh. Čo je spôsobené zbytočným uvažovaním a špekulovaním. Toľko čo uvažujeme a premýšľame nad niektorými úlohami, keby sme si to uvažovanie odpustili-už by sme ich mali dávno hotové.  Jeden môj známy manažér  v takýchto situáciám svojim podriadeným  (keď už je toho špekulovania priveľa) hovorí “JFDI”, je to z angličtiny a znamená to: “Just F….g Do It”

Rituály riadia náš život vlastne stále. Máme hygienické rituály, stravovacie rituály, kávičkové a cigaretové rituály a pod. Výhodou rituálu je, že ho často krát robíme podvedome. Vlastne len nasledujeme zámery, ktoré sú v rituále obsiahnuté.  To, čo robíme podvedome, do toho nemusíme vkladať žiadne voľové úsielie a preto nám subjektívne vykonanie nejakého rituálu nepríde nijako náročne alebo neprekonateľné.

Dan MIllman vo svoje knihe Cesta pokojamilovného bojovníka (inak skvelá kniha, doporučujem prečítať) hovorí, že pokiaľ chcem aby sa naše nové zvyky ujali, musia sa z nich stať rituály, nad ktorými prevedením neuvažujeme. A to u väčšiny z nich trvá asi 21 dní. Pokiaľ si napríklad chcem dať zámer, že budem chodiť pravidelne cvičiť, tak pokiaľ sa mi tento zvyk podarí udržať pri živote aspoň 21 dní, je veľká pravdepodobnosť, že sa stane súčasťou môjho života a už s ním nebudem mať taký vôľový problém ako na začiatku, ked som sa snažil nový zvyk zaviesť.

Oďdelovanie činností je ďalším pomerne jednoduchým postupom, ako si  ušetriť nejaký čas pri počítači. Ide o to, že naša pozornosť je veľmi prelietavá a pokiaľ nemáme aspoň minimálnu sebadisciplínu, ľahko sa nám môže stať, že z “….a ešte tu by som mohol kliknúť, ved to bude iba chvíľočka….” sa stane “….do kelu, už je pol šiestej a ešte som nič neurobil, šéf ma zabije…” Nie je nič zlé na tom využívať bezodnú studnicu internetu na ušľachtilé ciele, nech už si pod tým hocikto predstaví hocičo, ale je dobré mať jasno v tom čo práve robím. Ak si teda poviem,že musím nájsť na nete určitú informáciu, mal by som mať jasno v tom, že surfujem len kvôli! nájdeniu tejto informácie a nie kvôli niečomu inému, nech by to bolo akokoľvek pekné a malo to na sebe úžasné bikiny. Ide  o vytvorenie jasných predelov medzi jednotlivými činnosťami. Nerobiť v jednom čase dve veci. Veď aj keď upratujete tak upratujete a nebudete si vo vedľajšej izbe sypať smeti na zem. No ak by ste to chceli urobiť (dúfam, že sa nikto taký nenájde) tak  to nerobte v jednom čase na jednom mieste, vyzeralo by to značne schizofrenicky. Myslím, že posledne menovaný príklad pomerne jasne ilustroval myšlienku nevykonávania viacerých aktivít a činností v jednom čase. Minimom, ktoré preto môžete urobiť je, povedať si: “teraz budem pol hodinu venovať písaniu článku a potom si budem 20 min. len tak voľne surfovať a potom….” Potom už nasledujú ďalšie veci ktoré vás čakajú a ktoré treba urobiť, aby ste na konci  dňa nemuseli zalomiť rukami a zakričať “…zase NESTÍHAM:”

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Ako som písal v predchádzajúcom článku, rád by som sa podrobnejšie pozrel na tie oblasti, ktoré nám,podľa môjho skromného verejného prieskmu najviac odoberajú z našej najcennejšej komodity-času.

Asi nebude priveľmi prekvapujúce , že na prvých dvoch miestach sa objavujú fenomíny dnešnej doby, televízia a internet, poťažmo počítače ako také. Otázka, ktorá sa nám tu ponúka je, čo s tým môžeme robiť? A môžem s tým vôbec nie urobiť. Našťastie odpoved je veľmi jednoduchá-môžme. Tak sa teda poďme ako na to.

Pred nejakou dobou som sa stretol z rodinou, ktorá vôbec nemala doma TV. Bolo to veľmi príjemné prekvapenie, nakoľko aj pre mňa boli chvíle, ked som nemal možnosť “čumieť do bedne” chvíľami, z ktorých som ma veľmi príjemný pocit zmysluplne využitého času. Hneď som si predstavila aké by to asi bolo keby som ani doma TV nemal. Spočiatku by to asi nebolo moc príjemné, možno by som asi nejakú dobu aj nevedel čo zo sebou.:) Veď poznáte ten pocit, prídete domov, a ste taký nijaký. Nič moc sa vám nechce, nálada ani taká ani onaká. A namiesto toho aby si človek sadol a vychutnával tie okamžiky nič nerobenia, ke´d by mohol by sám zo sebou a tešiť sa z tohto stretnutia, rozhodne sa do obývačky pozvať celý svet a nechať sa oblbovať a baviť. A čas beží. Veru ostať sám zo sebou je pre mnohých veľmi ťažké ba priam až nemožné a preto sa hľadajú všemožné spôsoby ako svoju vnútornú prázdnotu niečím zaplniť. A zapnúť ten gombík je také jednoduché. Z mojich posledných riadkov ide na mňa taký pocit, že nepozeranie tv nie je len o šetrení časom, ale aj o rešpekte voči sebe samému. Ale aby som sa vrátil na začiatok a k rodinám a domácnostiam, ktoré nemajú TV. AK existuje nejaká možnosť, že sa pohrávate s touto myšlienkou, tak sa s ňou len nepohrávajte-zrealizujte ju. Proste, TV si vôbec nekupujte. A ak už doma jednu máte, prosím vás, určite si nekupujte druhú.

Ak už ale jednu predsa len doma máte, ďalším krokom, ktorý môžete urobiť, je ten že, si budete veľmi starostlivo vyberať programy, ktoré chcete pozerať. Prípadne to môžete doplniť ešte iným krokom, ktorý sa tak trochu podobá odvykacej kúre. Začnite postupne znižovať dávky. Namiesto 4 hodín denne, si doprajte len 3, potom 2. A postupne to znižujte až do tej miery, že váš pocit z času, ktorý strávite pozeraním TV sa zlepší natoľko, že si v jednom okamiu uvedomíte, že ste napr. vydržali bez modravého svetla, ktoré tak príjmene vyťahuje našu myseľ z nudnej bežnej reality, aj týždeň. Iste, je tu určitá skupina ľudí, ktorý sa k tejto ľudovej zábave takmer vôbec nedostanú. Ale to je preto lebo-nemajú čas. Prípadne ešte aj energiu.

Ak už si ale predsa len chcete vychutnťa nejaký ten televízny pokrm nevalnej hodnoty, skúste to spojiť z inou činnosťou. Ženy v domácnosti a moja maželka to robia bežne. Vytiahnu žehliacu dosku a hor sa do práce. Veď ako hovoria bratia češi, “ve dvou se to lépe táhne” a pri pozeraní takej telenovely, to je hneď obývačka plná všakovakých indivíduí.

Tak, to by bolo zopár postrehov k zvládnutiu nášho najsilnejšie nepriateľa. TV. Pokiaľ máte aj vy nejaké osvedčené postupy, ktoré ste použili v tomto, častokrát nerovnom boji, neváhajte a podeľte sa s nimi. Budem sa na ne tešiť.

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Pred pár dňami som organizoval jednodňový seminár, ktorý bol zameraný na osvojenie si niektorých základných techník Time managamentu. Okrem množstva zaujímavých postrehov o tom ako ľudia vedia aj nevedia zvládať svoj čas, sme sa venovali hľadaniu tzv. žrútov času. Takmer celá skupina sa vzácne zhodla na tom ktoré to sú. Vedeli by ste si tipnúť aspoň prvé 3 miesta?

Bolo ich viacej, takže tu sú:

1. Televízia
2. Internet, počítač a PC hry
3. Preprava (cestovanie)
4. Nezáväzné “kecy”
5. Dlhé telefonovanie
6. Nečakané a neplánované udalosti
7. Práca za iných
8. Čakanie na druhých
9. Zbytočné nákupy
10. Čakania na úradoch
11. Domáce práce

Niektorí účastníci do zoznamu zaradili aj spánok alebo leňošenie, ale ja si myslím, že v tomto prípade sa skutočne o “naozajstné” mrhanie času nejedná. I keď asi poznáme takých workoholikov, ktorí by s tým nesúhlasili a tvrdili by, že každý čas v ktorom niečo neprodukujeme je premárnený. Ale dobrý time management nie je len o tom koľko toho urobíme, ale ako sa pri tom cítime a akú hodnotu pre nás má náš čas.

V nasledujúcich príspevkoch sa budem postupne venovať nástrojom, technikám a metódam ako s týmito nepriateľmi time managementu vysporiadať.

Ešte jedna zaujímavosť na záver. Účastnící sa zhodli, že v priemere stratia “vďaka” svojmu nezvládnutému time managementu asi 10 hodín týždenne!?

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!