Time Life Management.org|Zorganizujte si čas, energiu, prácu aj domácnosť

Vo svojej praxi kouča a konzultanta sa stretávam s rozličnými ľudmi. S úspešnými, aj tými menej úspešenými.  Čo však majú títo ľudia častokrát spoločné je, že sa boria s ich vlastným nezvládnutým time manažmentom. Dalo by sa povedať, že je to problém tak typický a tak častý, že sa pokojne už dopredu môžem pripraviť, že budem pracovať na téme: Ako zvládnuť vlastný time management.

Zaujímavé, je že tento problém sa objavuje predovšetkým u ľudí, u ktorých sa očakáva, že budú pracovať samostatne, že svoje pracovné povinnosti si budú organizovať tak, aby im na všetko vyšlo dosť času. Daľšou skupinou, ktorá má problém s vlastným time managementom sú ľudia, ktorí pracujú z domu. Je pravdou, že hlavne v súčasnej dobe sa inštiút home office dostáva aj vo veľkých firmách hodne do popredia, pretože vďaka nemu ľudia urobia viac, sú viac motivovaní, bývajú zyčajne aj menej chorí a pod. Obrátenou stránkou home office je, že aby sa človek mohol venovať vlastnej práci, tak si musí vybudovať nevyhnutnú sebadisciplínu aby sa ráno prezliekol z pyžama do normálneho pracového oblečenia (možno sa vám to zdá smiešne, ale to, v čom ste oblečení, tak ovyplyvňuje naladenie vašej mysle. Ak ste v pohodlných tepláčkoch alebo pyžamku, tak sa dá ťažko očakávať že bude podávať výkony hodné pretekára formuly jeden. Ale aj tu prirodzene platia výnimky.) Zmena oblečenia je však je len jeden z drobných trikov ako sa naladiť na to, že aj keď ostávam doma, tak to je nie preto lebo mám dovolenku, ale preto, lebo tu mám na stole rozpracovaný tisícstránkový dokument,  ktorý do konca týždňa musí byť dokončený.

Ak hovoríme o time managemente, tak je nutné vziať do úvahy dve základné premisy, ktoré naše nastavenie ovplyňujú:

1. Nikdy nestihnete všetko
2. Identifikujte prvky, ktoré ovplvňujú váš time management a vyberte tie, s ktorými môžete niečo robiť

Prvá premisa  a jej akceptovanie ovplyvňuje môj osobný postoj a naladenie na to, čo sa deje okolo mňa. Ak mám pocit, že všetko okolo mňa sa dá nejakým spôsobom kontrolovať, tak si len vyrábam materiál na nekonečné bezsenné noci, kedy budem úporne hľadať cesty, ako túto nevyhnutnú pravdu oklamať a zmanipulovať. A to len preto aby som nakoniec aj tak prišiel na to (pokiaľ budem mať šťastie), že sa skutočne nie všetko dá stihnúť a odkontrolovať.

Ak sa ale rozhodnem prvú premisu akceptovať, tak ma to bude viesť k veľmi starostlivému výberu toho ,čo budem robiť, čomu sa budem venovať. A v okamihu tohoto rozhodnutia sa stávam majstrom vlastného time managemetnu. Ako už niekde niekto naznačil, a znie to logicky, tak čas sa ovládať nedá. Čo však ovládať môžeme je naše naladenie, náš postoj, naše rozhodnutia, ktorým smerom sa budeme uberať a čo budeme robiť. V tomto okamihu sa končí time management “nástrojov” a začína sa time management “postojov”.

Častým úkazom, s ktorým som konfrontovaný pri koučingu mojich klientov je fakt, že sa im niekedy veľmi ťažko akceptuje prvá premisa.Ťažko sa im príjma fakt, že jednoducho ani ten najdokonalejšíe systém time managementu im nepomôže urobiť úplne všetko. Druhá skutočnosť s ktorou sa stretávam, je fakt, že ľudia z nezvládnutého time managementu obviňujú systémy, ktoré ich obklopujú. Či už sú to systémy štátne, firemné alebo rodinné. Je veľmi ľahké sa zamerať na niečo mimo mňa a preniesť na to zodpovednosť za moje problémy s časom. V takých prípadoch sa dostávame s klientom na rázcestie, kde sa bude musieť rozhodnúť. Pretože ak systém ovyplňuje jeho time managemetn negatívnym spôsobom a zo systémom sa nedá nič urobiť, potom je zbytočné sa venovať  hľadaniu nejakých nástrojov time managementu. A čomu sa treba venovať? Ako som povedal jednému klientovi:

Ak sa s tým nedá nič urobiť, tak nebudeme hľadať riešenie na time management. Budem pracovať na tom, aby ste to vydržali a vedeli zaťať zuby, keď to bude potrebné.

Niekedy v takom okamžitu  jednoznačnej konfrontácie predsa len dôjde k malému posunu v myslení a k vzopretí sa  tomu, že by sa  človek nachádzal v pasci z ktorej niet úniku. Vtedy sa môže začať pomalé hľadanie cesty, ako by sa dal ovplyvniť systém. Dôležitou otázkou však nie je:

Ako možete ovplyniť systém?

Ale skôr:

Ako môžete zmeniť svoje vlastné správanie tak, aby  táto zmena ovyplynila systém?

Táto zmena v myslení je často zodpovedná za to, že človek získa pocit, že má veci pod kontrolou  (čiastočne) a naozaj začne zo svojím time managementom niečo robiť. Začne si uvedomovať, čo v jeho živote je skutočne dôležité, čomu by mal dať jednoznačné priority a prestane obviňovať systém z toho, že nestíha. A aj keď je tento posun pomalý a nestane sa zo dňa na deň, je taký dôležitý, že má význam sa o neho usilovať.

A čo vy? Podarilo sa vám teno bod dosiahnuť? Žijete podľa týchto dvoch premís?

PS. Ak sa vám článok páčil, nezabudnite sa prihlásiť k odberu daľších článkov (okienko Subscribe via email)

photo credit: photographer padawan *(xava du)

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Tiež patríte k ľuďom, ktorí občas s neskrývanou pýchou hovoria: “poriadok je pre blbcov, inteligent (ja) zvládnem aj bordel”? Pamätám sa, že niektorí moji kolegovia tento argument skôr používali ako logickú výhovorku, ktorou ospravedlňovali kopy dokumentov, ktoré sa im hromadili na stole, prípadne v mailovej schránke. Okrem iného to bola dosť chabá racionalizácia neschopnosti konečne si na svojom stole a blízkom okolí urobiť poriadok.

Možno  vám spojenie time managemtnu a poriadku na stole príde ako zvláštne, ale zdanie klame. Dokonca by som si dovolil tvrdiť, že tu panuje priama úmernosť. Čím väčší neporiadok, tým ťažšie sa dokončujú úlohy,tým viac chýb sa robí, tým viac času sa stráca hľadaním potrebných dokumentov. Ide o to, že k dobrému time managementu potrebujete sústredenú myseľ. Myseľ, ktorá dokáže po určitú dobu zotrvať na jednom miesto. Na jednom zadaní. Avšak toto samo sebe je nesmierne ťažké. Veľa by vedeli rozprávať ľudia, ktorí majú nejakú skúsenosť s meditačnými technikami. Je veľmi jednoduché povedať si: “teraz sa budem 20 minút sústrediť na písanie tohoto článku. Ale myseľ nepočúva. Bude si robiť čo bude chcieť. Bude sa túlať v predstavách, bude sa ponárať do fantázií, skrátka bude neustále niekam odbiehať.  Pri takomto odbiehaní sa toho naozaj veľa urobiť nedá. Predstavte si  myseľ,ktorá sa sústredí na nejaké zadania ako pílu drevorubača. Pokiaľ je píla v záreze a pohybuje sa, tak sa práca posúva dopredu. Pokiaľ by sa však drevorubač po každom záreze obzrel, či ho niekto nevolá, alebo si spomenul, že doma zabudol vypnúť rýchlovarnú kanvicu, prípadne by musel odpovedať na telefonáty,  jeho práca by mu trvala nesmierne dlho. A čím viac takýchto vyrušení by sa v jeho práci objavilo,tým dlhšie by mu trvalo, než by svoje pílenie dokončil.

Neporiadok na stole je obrovským zdrojom vyrušení. Čím viac predmetov na stole máte, tým je pravdepodobnejšie, že sa vaša myseľ na niečom zastaví a bude sa tomu venovať. Môže to byť skutočne len okamih. Ale v tomto okamihu sa vaša myseľ nevenuje práci.

Predstavte si  že píšete nejaký článok alebo report. Celkom vám to ide od ruky, keď v jednom okamžiku  odhliadnete od počítača, možno len preto aby ste si upratali myšlienky. A v tom narazí váš zrak, na šek, ktorý sa vám na stole váľa už niekoľko dní. V okamihu ako vaše oči na ňom spočinú, rozbehne sa proces myslenia: “Ó nie, ešte toto som zabudol vybaviť. To budem musieť zájsť na poštu. Ja to tam tak nemám rád, vždy je tam kopec ľudí, hrozná otrava…hmm, keby to tak mohol niekto vybaviť za mňa…to je o ničom, táto pošta, prečo nemajú nejaký iný systém…a vôbec, nechce sa mi nikam posialať peniaze….ale musím…žeby som si našiel ešte nejakú inú robotu aby som mal viac peňazí? A čo by som mohol asi tak robiť?”

Vidíte čo sa  deje? Jeden jediný podnet spôsobil, že sa vaša myseľ zatúlala niekam celkom inam. A nielenže vás to vytrhlo z uvažovania, navyše vám to naindukovalo celkom iné pocitové naladanie než ste mali pred tým. Ono odbiehanie sa deje nielen do myšlienok ale aj do emócií. Ak sa chcete teda vo svojej práci posunúť noazaj o malý krôčik a neurobiť veľa (malý krok pre vašu myseľ, veľký krok pre vašu prácu a váš time management), stačí  keď si urobíte poriadok na stole.

Už sa vám niečo podobné stalo? Ubieha vám myseľ, ked máte na stole veľa vecí? Ako ste si s tým poradili? Podeľťe sa o svoje skúsenosti.

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Pred nedávnom som písal článok o tom, ako rutiny a zabehané zvyky narúšajú našu kreativitu. Pri tom som sa pozastavil nad tým, že myseľ a psychika, ktorá je neustále hnaná do obrátok naším komerčným a konzumným spôsobom života, by miestami aj niečo rada vytvorila, ale nie je čas. Je to ako by ste neustále šlapali na plyn, nedopĺňali olej ani palivo. Ani sa niet čo čudovať, že po nejakej dobe sa aj ten najlepší motor zadrie. Aby sa to nestalo, je potrebné mu dopriať oddychový čas.

Máme makro a mikro oddychové časy. Medzi tie makro oddychové časy patria dovolenky, víkendy a sviatky, na ktoré sa z pochopiteľných dôvodov všetci teším ako malé deti na vianoce. A potom sú tu mikro oddychové časy. To sú tie okamžiky, kedy si po dobehnutí na autobus takmer  vykašleme pľúca, alebo keď po príchode domov zhodíme nákupné tašky niekde na chodbe a lapajúc po dychu padáme do kresla alebo na gauč. Samozrejme, zdá sa, že týchto mikro oddychových časov je pomerne viac ako tých makro. Ani sa nie je čo čudovať.  Veď dovolenka ja tak raz maximálne dva krát do roka a preto si musíme nachádzať priestor na oddych aj medzi dovolenkami, medzi vianocami a veľkou nocou. Medzi mojimi favoritmi, čo sa mikro oddychovania týka patrí “šlofík”.

Nie žeby som sa nechal inšpirovať južanskými zvykmi, ale musím uznať, že tieto národy vedia čo robia. Jeden zo svetových neurobiológov, John Medina, vo svojej knihe Brain Rules, považuje popoludňajší spánok za jednu z podmienok toho, aby mohol mozog správne fungovať a aby sme od neho mohli očakávať úlohy a výkony, ktoré od neho tak potrebujeme. Nechcem sa rozpisovať o tom, ako je niečo také prospešné, pretože to asi všetci vieme, súhlasíme stým a túžime po tom. Skôr chcem hovoriť o tom,  čo sa s popoludňajším spánkom dá robiť, keď ste zavretý niekde v open space, všade je plno ľudí a vaša firma ešte nekúpila tie krásne no vé postele, na ktorých sa budete usilovať o work life balance:)

Priemerná dlžka popoludňajšieho schrupnutia by nemala byť dlhšia ako 20 minút. Táto doba nie je náhodná a súvisí s prechodom mozgu do jednotlivých spánkových fáz. Ak by zdriemnutie trvalo viac ako 20 minút, tak sa dá predpokladať, že sa zobudíme viac unavení, než keď sme zavreli oči. Faktom však je, že niekedy je menej viac. A v tomto prípade  to platí dvojnásobne. Niekedy skutočne aj zopár sekúnd, kedy mám zavreté oči, a sústredíme sa na dýchanie, má uvoľnujúci a zároveň energetizujúci účinok.

Čo teda robiť keď prídete z obeda na pracovisko a ide na vás strašná únava?  Tu je zopár rád.

1. Žiadna káva. V tomto okamžiku vám káva moc nepomôže.Interval vstrebávania kofeínu je cca 45 minút,takže by vlastne začal účinkovať až omnoho neskôr.
2. Sadnite si na stoličku, alebo na kreslo.
3. Ruky položte na stôl alebo na klávesnicu počítača. Pre okolie tak budete vyzerať, že ste sa zastavili a nad niečím uvažujete, a  nebude mať odvahu vás vyrušiť zo sústredenia.
4. Zavrite si oči.
5. Pár krát sa zhlboka nadýchnite a vydýchnite.
6. Pozorujte uvoľnenie, ktoré nastalo po nádychu a výdychu. A zotrvajte pri ňom. Samozrejme,existujú prepracovanejšie techniky, ktoré sa môžete naučiť napríklad na kurze relaxačných techník.

Nie je to nič náročné, ba možno by sa zdalo, že je to tak jednoduché, že to ani nemôže fungovať. Ale ako som napísal vyššie, niekedy menej je viac. A nakoniec, prečo by niečo také človek mal robiť?

1. Získa dodatočnú energiu,potrebnú na to aby  bez ujmy na fyzickom aj duševnom zdraví dožil konca pracovnej doby.
2. Získa sústredenie potrebné na vypracovanie životne dôležitých reportov.
3. Dopraje telu čas na spracovanie dobrého a zdravého obeda zo závodnej jedálne
4. A na koniec? Uvedomí si, že pár chvíľ, ktoré použije na relaxáciu a nie na budovanie hrubého domáceho produktu je preňho predsa len cennejších ako ťukanie do klávesnice  a nervózne čakanie na koniec  pracovnej doby.

Máte nejaké nápady ako sa vysporiadať s dilemou popoludňajšieho spánku? Máte niečo vyskúšné? Sem s tým, som zvedavý na vaše skúsenosti a zážitky.

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Veru, nie je nad to, keď si človek poriadne zorganizuje svoj deň. Večer, najlepšie v nedeľu pred tým ako ide späť, si pripraví aspoň malý nástrel toho, čo sa bude v pondelok, alebo ostatné dnu diať, má nejaké položky v to- do listoch a vie, čo ho čaká. S pocitom určitej úľavy si takýto zodpovedný človek ľahne spať. Ráno sa však zobudí o 15 minút neskôr a začína sa divoký kolotoč. Nestíha sa, nestíha sa a ešte raz sa nestíha, všetko čo bolo starostlivo naplánované, sa rozsýpa ako domček z karát a nie je tej sily čo by to dala akosi naspäť dokopy. V tomto prípade je zjavné, že niekde sa stala chyba, niekde sa niečo opmenulo a ako to už býva, čo opomenieme, to sa nám vráti na tom mieste, kde to najmenej čakáme. Kde sa nám tu objavilo to biele miesto na mape denného time managemetntu? Kde sme na niečo zabudli? Odpoveď je vcelku jednoduchá  a prostá, nenechali sme si žiaden manévrovací priestor na nepredvídané a neočakávané udalosti.

Je naivný ten, kto si skutočne myslí, že to, čo si naplánoval pôjde presne tak ako to bolo naplánované. To sa udeje naozaj veľmi zriedka. Skôr sa nám bude stávať, že do našich plánov, ktoré tak dobre a upratane vyzerajú na papieri, sa dostane niečo, čo všetok ten poriadok riadne rozhádže, a je to skôr pravidlo než výnimka. Nehľadiac na všade prítomné Murphyho zákony, ktoré nám síce pripadajú smiešne, ale keď sa ukazuje ich platnosť, veru nám do smiechu nie je.

Veci a situácie sa okolo nás menia, niekedy viac než závratnou rýchlosťou. Nikdy nebudeme mať tú moc aby sme dokázali všetko tieto zmeny zahrnúť do nášho plánu, to sa nedá, ale čo sa dá, je počítať s tým, že určité percento našich plánov bude musieť byť svojím spôsobom nezachytených v presnom čase. To nám umožní vytvoriť si tzv: „časový buffer“, ktorý nám umožní zvládnuť všetky nepredvídané udalosti. Inými slovami, to čo si plánujeme, by sme si mali plánovať v pomere 60:20:20. 60% nášho času by malo byť naplánované, to sú tie udalosti kedy presne vieme čo budeme robiť a kedy to budemr robiť. 20% to sú činnosti, ktoré  by sme mohli označiť ako voľné aktivity, vieme že by sme ich mohli urobiť, ale nemusí to byť dnes, dokonca to nemusí byť ani v určitom konkrétnom čase, ale keď sa to urobí tak to bude fajn. Zvyšných 20% percent, to je presne ten časový buffer, vďaka ktorému sa nám podarí bez stresu a veľkého zhonu zvládnuť nepredvídané a neočakávané udalosti. Tohto nepriateľa nie je možné poraziť, dá sa len nájsť spôsob ako s ním vychádzať a keď sa to naučíte, už vás nikdy nezastihne nepripravených.

Apropo  pojmy ako nepredvídateľnosť, neistota, nejasnoť. To sú pojmy, okolo ktorých chodíme s určitým rešpektom, možno občas trochu aj s nevôľou. Je to logické. Žijeme v tzv. Newtonovskom vesmíre, kde všetko má svoju príčnu a dôsledok, a podľa tejo zákonitosti by sa všetko malo dať vypočítať a nemalo by na tomto svete byť nič neisté, nič nepredvídateľné  a nejasné. Ibaže náš svet sa nezmestí do škatuľky vedy, ktorá chce všetko spočítať a predvídať. Našťastie aj veda sa učí a začína pojmy ako nejednoznačnosť, nejasnosť, neistota používať nie v ich filozofických kategóriách ale skôr čisto vedeckých. To je zaujímavý odklon od tradičného ponímania sveta, ako mechanického strojčeka, kde sa všetko dalo vypočítať, skôr k pohľadu, ktorý svet vníma ako neustále plynúci tok udalostí, a pracuje skôr s pojmami možnosti a pravdepodobnosti, než istoty. Neistota teda nie je už len osobnou, subjektívnou charakterisitkou. Aj keď tu síce iné pohľady, tie vedecké, sú, predsa len nás bude zaujímať, ten náš, čisto osobný pohľad.  A z tohoto pohľadu je neistota tak trochu sviňa. Nemáme z nej dobrý pocit, zanecháva v nás pochybnosti, nedáva nám pevnú pôdu pod nohami, je to niečo, čo nemáme radi, občas sme z toho až zúfalí, pretože nevieme čoho sa máme chytiť. Naše prípravy nemôžu byť dokonalé, pretože sa všetko mení a nikdy sa nám nepodarí postihnúť všetky udalosti a faktory, ktoré budú dianie okolo nás ovplyvňovať. Preto sa napríklad rozličné nešťastia a tragédie budú neustále stávať, pretože svete sám o sebe je taký nepredvidateľný, že ani tie najdokonalejšie prípravy nedokážu zabrániť v tom, aby sa niečo stalo, proste sa to bude stávať i naďalej napriek všetkému úsiliu.

Život v neistote. Na jednej strane je to niečo čoho sa desíme, na strane druhej, keď to premyslíme do detailu, je to život, ktorý je svojím spôsobom slobodný. Ale ako to už býva, žiadne krajné polohy nie sú veľmi žiadané. Ale zauvažujem na okamih nad touto vecou: buddhistický mních, ktorý žije len prítomným okamžikom. Nezväzuje ho žiadna minulosť, netrápi sa nad budúcnosťou, neplánuje, nerobí si to-do listy. Jeho život nie je skokom medzi jednotlivými políčkami v kalendári, je to skôr plynutie rieky,  ktorá prirodzene kopíruje brehy. A tu pozor, napísal som kopíruje brehy rieky, nenapísal som vylieva sa z brehov, čo v tomto prípade znamená, že aj tento mních ma vo svojom živote určitú štruktúru, ktorou sa riadi ale  v porovnaní s nami by to ale vyzeralo akoby jeho život bol rieka vyliata z brehov. V porovnaní s nami je jeho „plánovanie“ na svetelné roky vzdielné nášmu klasickmému plánovaniu.

Nemá však zmysel porovnávať nerovanateľné, ide o to, z tejo predstavy si zobrať ono zakotvenie v prítomnosti, zameranie sa na prítomný okamžik. Veľa problémov v time management nie je spôsobených tým, že by sme nemali zvládnuté rozličné nástroje a paradigmy, ale skôr tým, že nedávame pozor na to, čo sa okolo nás deje, nie sme plne sústredení na naše činnosti. To potom vedie k tomu, že robíme zbytočné chyby, ktoré potom musíme naprávať a tým strácame zbytočne čas. A to nehovorím ešte o kvalite nášho života, pretože neustále prehrabávanie sa v spomienkach, alebo nekonečné plánovanie toho čo bude, nám znemožnuje to jediné, skutočné a rýdze. Žitie tu a teraz. A možno sa to bude niekomu zdať ako paradax, ale práve žitie tu a teraz má pozitívny dopad na vylepšovanie a postupné zvládanie nášho time managementu.

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Dnes ráno som musel nejaký čas stráviť v čakárni lekára. Asi je to niečo čo nerobíme nikdy radi, ale je pravda, že sa tomu v našom živote málokedy môžeme naozaj vyhnúť. Proste je to tak, naše telíčko nie je dokonalé a občas nám to dá pekne pocítiť. No a potom zákonite príde okamih, kedy sa nechtiac ale predsa len musíme vybrať do nejakej ambulancie, no ale kým sa tam dostaneme, tak sa musím prehrýzť cez predpeklie, ako by som neraz nazval čakáreň. Kedysi ma  niečo také privádzalo do neskutočného zúfalstva a stavu nahnevanosti. Sedieť tam nie je nič príjemné, je tam kopec ľudí, ktorý vám nie sú sympatickí, musíte byť ticho, je tam zlý vzduch, no a keď je vám navyše aj zle, čo sa zvykne stávať keď ste chorí, tak je až na počudovanie, že čakárne lekárov nie sú rodiskom bláznov a šialencov. Tak, desivosť tohoto problému sme si, myslím, vykreslili dosť jasne, a čo s tým?

Ako som tam tak sedel, všimol som si, že niektorí ľudia prišli do čakárne a hneď na to ich sestrička volala do ambulancie. Bolo to zaujímavé. Niektorým ľudom, ktorí v čakárni už boli nejakú dobu sa to prirodzene moc nepáčilo, ale smola. Pani využila možnosť, ktorú už väčšina lekárov dnes ponúka a totiž možnosť objednať sa na jeden konkrétny termín. Iste, je to za nejakú malú sumičku, ale….Neoplatí sa to? Ak len použijeme niečo z matematiky, ukážeme ako takáto možnosť môže mať vyšší finančný efekt, ako ten, že sme tam nejaké peniaze minuli. Kľúčová je otázka: koľko zarobíte za tú hodinu, ktorú by ste inak museli nepríjemne stráviť v čakárni? Myslím, že v mnohých prípadoch to bude viacej, možno nie o veľa ale bude. A navyše tu nerátam psychologický efekt a zisk, ktorý  získate tým, že tam nebudete musieť čakať a zbytočne sa stresovať.

Ak vám však ani takáto možnosť nevyhovuje, pretože: máte veľa času, ste dôchodca, ste študent, radi nezmyselne mrháte čas, teší vás prítomnosť chorých ľudí okolo vás, tak samozrejme nič také ako zaplatenie si času, kedy prídete presne načas k lekárovi nie je nič pre vás. Potom vám neostáva nič iné ako sa vyzbrojiť božskou trpezlivosťou alebo knihou. Apropo knihy. Sú skutočne vynikajúcim spoločníkom presne na takéto príležitosti. Nikdy, skutočne nikdy si nepestujte ilúziu, že v čakárni nebudete čakať, je to niečo také ako opájať sa predstavou, že vyhráte v športke, to sa stáva naozaj málokedy.  Preto s tým treba rátať ako z hotovou vecou. Vždy majte v taške nejakú knižku, ideálne ak to bude niečo veselé, ale pozor nie veľmi, pretože hlasný smiech, napriek tomu, že smiech lieči by sa asi nestretol z moc veľkým ohlasom u vašich spolučakajúcich:). Do podobnej kategórie ako kniha patrí taktiež mp3 prehrávač.

No a ešte je tu  takmer ultimátne riešenie a to-nikdy neochorieť, ale ako som vyššie písal, je to niečo tak málo pravdepodobné, že sa k tomu asi nikdy nedostaneme, ale skúsme sa k tomu aspoň trochu priblížiť niečím čomu sa hovorí zdravý životný štýl. A čo sa vlastne za zdravým životným štýlom skrýva, o tom budeme hovoriť a písať niekedy nabudúce.

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!