Dávanie a branie. Strácanie a získavanie. Uľpievanie a sloboda. Tieto slová mi rezonujú v hlave vždy, keď sa s niekým bavím o biznise, o podnikaní. Mnoho ľudí má obľúbené porekadlo, ktoré hovorí, že nič nie je zadarmo. Vo všeobecnosti by som povedal, že sú veci v našom živote, ktoré sú zadarmo, a za ktoré neplatíme (zopár vás určite napadne), aspoň nie je finančnými prostriedkami. Keby som sa však na to pozrel na absolútne elementárnej úrovni, tak by som povedal, že vždy prebieha určitá výmena. Energia za energiu. Niečo za niečo.
Je to základné pravidlo votkané do pradiva nášho vesmíru. Energia je predsa nezničiteľná, len sa mení jej forma. A teda nie je možné aby sme niečo dali a aby sme niečo nedostali na oplátku, a dokonca aj vtedy, keď by sme nechceli. Tu ma napadá obľúbený tzv.karmický zákon. Keď urobíte ušľachtilý skutok, bez toho aby ste za to niečo očakávali, tak karmický zákon spôsobí, že sa vám to v budúcnosti nejakým spôsobom vráti, či už chcete alebo nie. Je to ako by ste vyhodili do vzduchu kameň, vráti sa k vám, pretože ho k tomu núti gravitačný zákon. Skrátka, nič neostane bez odozvy. Dobrej alebo zlej.
Ak uvažujem nad braním a dávaním, nedá mi aby som si nespomenul na svoje pôsobenie v buddhistickom kláštore. Zvlášť rannajšia pochôdzka za almužnou bola krásnym príkladom toho, ako ľudia v tejto kultúre vnímajú branie a dávanie. Každý mních, ktorý sa postavil pred bránu domu a chvíľku počkal, dostal do svojej misy jedlo, ktoré potom doniesol do kláštora a tam sa oň podelil s ostatnými. Dávanie bolo prirodzenosťou, ktorá vyvierala z viac ako 2500 ročnej tradície. Samozrejme, že aj v tomto prípade dávajúci dostáva niečo na oplátku, ale na spirituálnej úrovni. Tradícia hovorí, že mnich je pôdou, na ktorú keď padnú semienka štedrosti, tak prinesú najbohatšie plody. Preto ľudia veľmi rad obdarúvajú mníchov.
Akú formu má dávanie u nás? Veľmi často je spojené zo snahou sa revanšovať. Na tom by nebolo nič zlé, ale keď sa toto očakávanie preklopí do akejsi povinnosti, tak už niečo nie je v poriadku. Akoby si nás dávajúci darom zaväzoval k tomu, že mu niečo v budúcnosti dáme. V takom prípade sa celý proces dávanie mení na vykalkulované plánovanie, čo komu dať a čo za to očakávať. Aj preto sa niet čo čudovať, keď chcete byť naozaj štedrý a dať niekomu niečo ozaj ušľachtilo, tak sa na druhej strane objavia vypovedané, alebo aj nevypovedané pochybnosti: ” čo ten druhý odo mňa za to bude chcieť? Kde je pes zakopaný? Nikto predsa nič nedáva zadarmo?” Prístup niečo za niečo je v nás tak hlboko zakorenený,že sa už na dávanie ani neviem pozrieť inak, bez toho aby v dávaní bola sledovaná nejaká skrytá agenda. A na druhú stranu, komplikuje to ešte fakt, že častokrát to je skutočne tak, že druhí od nás očakávajú reciprocitu. Mechanizmus, ktorý posiluje sám seba.
Dávanie je procesom, ktorý nás oslobodzuje od uľpievanie. To, že sme pripútaní k veciam alebo aj k ľudom, spôsobuje, že trpíme, keď sa podmienky zmenia, zrazu to čo bolo, už nie je, a my nie sme schopný prijať skutočnosť takú, aká je. Dávanie je činnosťou, ktorá našu myseľ pripravuje na stratu. Učí nás, aké je to mať menej než viac. Dáva nám pocit ľahkosti a slobody, pokiaľ sa naozaj do dávanie vieme ponoriť. A pri tom to naozaj nie je také ťažké. Môžeme dávať veľa a často.
Môžeme začať pri veciach, ku ktorým nie sme veľmi pripútaní.Možno aj u vás doma je kopec vecí, ktoré by ste mohli darovať. Knihy, šaty, elektroniku ktorú nepoužívate, predmety, ktoré vám ležia na poličkách ale už nič pre vás neznamenajú. Hovorí sa, že čo je odpadom pre jedného, stáva sa pokladom pre druhého. Nikdy neviete, čo z toho čo dávate, bude mať pre príjmateľa cenu.Vám vaše veci prídu ako celkom bezcenné ale pre niekoho môžu mať veľkú hodnotu.
A to nehovorím o dávaní v biznise. Už mnoho krát sa mi stalo, že som niečo dal zadarmo, a nejakým neočakávaným spôsobom sa mi to vrátilo. Verte, že to isté bude platiť aj pre vás. Prvým a najťažsím krokom je prekonať tú počiatočnú bariéru, ktorá mi pripmína malého chlapca držiaceho kŕčovito jeho autíčko a krčiaceho: “nedám!”. Ak dokážete tento kŕč prekonať, získate slobodu, voľnosť a možnosť aby do vášho života prúdili nové veci, ľudia, myšlienky a, samozrejme, aj peniaze:)
A ako vy trénujete svoju štedrosť?
photo credit: Powerhouse Museum
Share on Facebook
If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!
Váhavosť. Odkladanie. Odsúvanie vecí na neskôr. Slová, ktoré hovoria: “Dnes nie, možno zajtra, a možno ani zajtra nie, možno neskôr.” Vtipné ospravedlnenie, v ktorom sa hovorí, že čo môžeš urobiť dnes, odlož na pozajtra máš pre seba dva dni voľna. Zdá sa, že odkladanie vecí na neskôr a váhanie sú fenoménmy s ktorými sa určite každý z nás stretol. Je to taký náš malý tichý nepriateľ, ktorý vôbec ale vôbec nevyzerá nebezpečne, ale to je len nebezpečné zdanie. Rovnako aj v prírode tie najsmrteľnejšie tvory a rastliny vyzerajú tak nevinne, človek by priam neodolal a dotkol sa alebo aspoň ovoňal. A to by asi bolo to posledné, čo by vo svojom živote urobil. Odkladanie a váhanie síce nemá, vo väčšine prípadov také smrteľné následky, ale tiež nám vie pekne znepríjemniť život.
Tiež sa vám stala takáto vec: večer, už to bolo pomerne neskoro, ste prišli domov, ani neviete ako ste sa dostali do postele a keď si začnete prehrávať pred očami,čo ste v ten deň zažili a urobili, máte pocit, že sa vám všetko zlieva do jednej šedej machule,v ktorej sa nedajú nájsť žiadne pevné obrysy. Vtedy si uvedomíte, že ste celý deň prežili na nejakom autopilotovi, ktorý vás síce viac menej úspešne preniesol cez väčšinu vašich aktivít avšak gombík z nápisom “mám pocit, že žijem” ostal po celý čas vypnutý.
