Time Life Management.org|Zorganizujte si čas, energiu, prácu aj domácnosť

Možno nie vyložene nešťastný ale určite nespokojný. Minulý týždeň nám prišli namontovať vstavanú skriňu. Je to  jedna z posledných vecí, kroré sme chceli do bytu, aby sme konečne mali pocit, že už tam máme všetko hotové. Po namontovaní sme sa chvíľku kochali tým množstvom prázdneho priestoru, ktorý sa objavil v nových zásuvkách a poličkách. Ako si asi viete domyslieť, tento príjemný pocit netrval dlho. Prečo? Nuž väčšina ľudí si dáva montovať vstavné skrine okrem iného aj preto aby vytvorili nové úložné priestory, ktorých je samozrejme v bežnom panelákovom byte vždy nedostatok. Ale ako hovorí jedna z variácií Murphyho zákona, je jedno koľko úložného priestoru získate, vždy sa skôr alebo neskôr zaplní a vy budete musieť hľadať a vytvárať ďalšie priestory. Je to nikdy nekončiaci zápas a pokiaľ si náhodou dáte za cieľ tento boj vyhrať, budete potrebovať veľa sily, veľa vytrvalosti a odhodlania.

Po vychutnaní si úspechu prišla druhá fáza. Napĺňanie. A nosili sme a nosili a nosili veci snáď z celého bytu. Po istom čase som mal pocit, že niekde v našej obývačke ústi červia diera, ktorou k nám z neznámeho vesmíru prúdia kvantá vecí, predmetov, krabíc, šanónov,oblečenia a všetkého toho balastu, čo bežný človek zvykne mať v skrini.

Po nejakej dobe som si začal uvedomovať svoju rozladenosť a podráždenosť. Kde sa preboha toľko vecí v našom živote objavilo? Keď sme sa pred 3 rokami sťahovali z garzónky, tak sa všetok náš majetok zmestil do niekoľkých tašiek a 3 kusov nábytku. Všetko sme zvládliť odniesť v jednom aute. Kde sa toho toľko nabralo? Keď si niekedy predstavím, že sa budeme v budúcnosti niekde sťahovať, som zásadne proti aby som bol pri tom. Už celkom chápam keď sa hovorí, že radšej raz vyhorieť ako sa raz sťahovať.

Proste toho bolo akosi veľa. Jedinou cestou ako sa z toho dostať von, bolo radikálne sa zbavovať vecí, ktoré skutočne nie sú pre náš život dôležité. Musím povedať, že myšlienka minimalizmu mi bola sympatická už keď som bol v kláštore a mal som skutočne minimum vecí, ktoré som k životu potreboval. Šťastné to boli časy. A myslím, že aspoň časť z toho sa dá aplikovať aj v dnešnej dobe. O tom ako málo človek skutočne potrebuje som už písal. Naše presvedčenie o tom, čo všetko skutočne k životu potrebujeme si v mnohých ohľadoch žiada kritické preskúmanie. Preskúmanie, ktoré nebude podmienené uľpievaním na veciach a  spomienkach, ktoré sú na veci viazané.

Vo filme Malý Budhha prišli k známemu architektovi na náštevu tibetskí mnísi. Vyjadrili potešenie nad prázdnym priestorom (buddhisti majú všeobecne radosť  prázdnoty, nakoľko predstavuje bránu do Nirvány:)), ktorý sa v dome nachádzal. Žiadne police, takmer žiaden nábytok, len veľmi skromne, až minimalisticky zariadená obývačka. Od istého okamžiku sa pozerám na miesto kde žijem a neustále si kladiem otázku-čo tu je, je to tu nevyhnuté? Je to užitočjné? Je to krásne a pekné? Ak to nespĺňa jeden z týchto dvoch aspektov-funkčnosť alebo estetiku, začínam uvažovať nad tým, či to skutočne potrebujem. A v mnohých prípadoch prichádzam na to, že nie.

Každý predmet, ktorého sa zbavím, vytvára nové prázdne čisté miesto v mojej mysli. Mnoho únavy a vyčerpanosti, ktorú ľudia v dnešnom svete zažívajú je vytvorená práve mnohosťou, ktorej sa akosi nijako nevieme zbaviť. Veľa vecí, veľa informácií, veľa kontaktov. Málo ticha, málo spomalenia, málo rozjímania.

Minimalizmus je svojím spôsobom forma istého životného štýlu. Štýlu, ktorý je mi sympatický, už zo svojej podstaty, svojou jednoduchosťou, prostotou. A ako si žijem ten svoj život tak zisťujem, že jednoduchosť sa stáva ďalším určujúcim faktorom môjho žitia.

A ako ste na tom vy? Žijete jednoducho? Zbavujete sa vecí? Alebo myslíte, že veci sú pre život človeka dôležité?

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Pred nedávnom som robil školenie obchodníckych  zručností. Školenie malo rozsah 16 hodín. Keď sme sa bavili o tom, kedy skončíme v ten deň a potom aj ten nasledujúci, takmer celá skupiny sa zhodla na tom, že by sa chceli poponáhľať aby mohli skončiť skôr a ísť domov. Vraveli: “skráťme obed, skráťme prestávky, potiahnime do večera…” Na jednej strane je to klasická požiadavka takmer všetkých študentov-nadrobme si, aby sme mohli ísť skôr domov. Na strane druhej, zrovna učenie nepatrí medzi veci, ktoré sa dajú urýchliť, alebo stlačiť na menší časový úsek. A to bol aj môj argument, ktorý často používam- sú veci, ktoré sa urýchliť dajú, ale sú veci, ktoré nemá význam urýchlovať, pretože  to nijako nepomôže k tomu aby boli hotové. A ktorým viac svedčí pomalosť.

Žiaľ, toto uvedomenie sa ľudom často z mysle stráca a je prevalcované všeobecným názorom, ktorý rýchlosť a úsporu času kladie na prvé miesto, bez rešpektovania faktu, že svet nie je len o rýchlosti, ale taktiež, nech sa nám to zdá akokoľvek nemilé a otravné, ale aj o pomalosti, uvoľnenosti.

Musím sa priznať, že ma teší fakt, že nie všetko sa dá urýchlovať. Vnímam to ako niečo, kedy nám okolitý svet ukazuje, že aj keď sme toho pod kontrolu dostali  mnoho, a naša vôľa je považovaná za neprekonateľnú ( aspoň niektorí svoju voľu za takú skutočne považujú), stále existujú veci, pri ktorých sa aj môžeme hodiť o zem a vrieskať ako rozmaznané dieťa, ale svet si pôjde svojím vlastným tempom a my s tým nič neurobíme. Vnímam túto skutočnosť ako učiteľa, ktorý presne vie, čo je pre jeho žiaka vhodné. Žiak môže nesúhlasiť, môže sa zlostiť, ale učiteľ nepovolí ani za nič.

Kde si človek dnešného sveta má cvičiť trepezlivosť, keď spoločenskou normou sa stáva “hneď”? Kde si má nájsť svoje pokojné miesto, keď všetko okolo neho sviští v zbesilom tempe? Sám sa považujem za človeka, ktorý sa snaží byť efektívny, dokončovať veci, neodkladať ich  a pokiaľ je to možné, tomu čo sa dá, sa venovať hneď. To mi na jednej strane   uľahčuje (naozaj?) život, na druhej strane mi to minimálne komplikuje rozvíjanie zručnosti trepezlivého čakania. Mám svoje spôsoby, ktoré mi to vynahrádzajú. Jedným z takých obyčajných nástrojov je obyčajná chôdza. Nemám vodičák a tak sa často musím premiestňovať po vlastných. Chodím veľa a chodím rád, okrem toho, že robím niečo dobré aj pre svoje zdravie, tak je to činnosť, ktorá má svoj vlastný rytmus, a dá sa urýchlovať vcelku obmedzene:) Preto mám rád prechádzky, kde cesta je cieľom. Nemať cieľ, len tak blúdiť mestom a nechať myšlienky nech si sadajú ako rozvírené bahno v jazere. To je jeden z nástrojov, ktoré ma učia pomalosti.

Aké nástroje  máte vy? Ako cvičíte svoju trpezlivosť?

photo credit: conceptDawg

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Aby som bol úprimný, musím sa priznať, že asi patrím do malej skupinky ľudí, ktorí majú radi upratovanie. K tomuto stavu som sa dopracoval postupom času a začínal som, možno ako ktokoľvek  z nás, niekde v detských časoch, kedy poriadok v mojej izbe bol výsledkom dlhých bojov medzi mnou a mojimi rodičmi. Niekde sa však ich výchovné pôsobenie  prejavilo, a ja som si všimol, že mi vyhovuje, keď mám okolo seba poriadok. Aby som však uviedol hneď na úvod veci na pravú mieru, nie je poriadok ako poriadok, a určite nie som zástancom hysterického pobehovania po byte s prachovkou alebo vysávačom, pretože sa to proste má. Tak takto veru nie. Poriadok by mal byť len prostriedkom, nemal by byť konečným cieľom,ktorý určuje našu existenciu. Nemal by byť taktiež nejakou metrikou, ktorá určuje akí sme vlastne ľudia. V takom okamihu sa človek stáva otrokom poriadku a tomu som sa vždy chcel vyhnúť.

Väčšina rodičov prirodzene vedie svoje deti k tomu aby si svoje veci dávali na poriadok, aby v ich izbe panoval aspoň nejaký “řád”, aby sa časom nemuseli prehŕňať a brodiť morom  pohodeného prádla, neodloženách hračiek a iných záludností, ktoré sa sem a tam občas v izbách potomkov vyskytnú. Nikto ešte presne nezistil, ktoré výchovné postupy exaktne spôsobia, že niekto sa stane milovníkom poriadku v miere takmer obsesívnej a niekto sa rád nechá pochovať za živa pod mnohosťou vecí, ktoré sa v jeho príbytku nazhromaždili.

Ľudia sa teda delia na dva tábory. Na tých, ktorí samých sebe označujú za tuhých “neupratovačov” a potom takých, ktorí strávia každý sviatok v bojovej pohotovosti s prachovkou v ruke a s vysávačom frčiacim na plné obrátky. Ja sa budem teraz prihovárať prvej skupine, ktorá sa zubami nechtami bráni tomu, aby sa v byte vytvorila aspoň malá oáza , kde nebude vládnuť chaos. Možno vás to aspoň trochu inšpiruje.

Prečo by si teda človek mal aspoň raz za čas poupratovať? A kedyže je lepší čas ako na Vianoce?

1. Zbavíte sa starých vecí. Ak toho máte okolo seba naozaj veľa, tak je veľmi pravdepodbné, že neviete celkom presne, čo sa skrýva vo vašich zásuvkách,skriniach, šatníkoch, šuflíkoch a iných odkladacích priestoroch. A určite sa tam nájdu veci, ktoré by si od vás nikto ani zadarmo nezobral. Je škoda mrhať vzácnym priestorom na niečo, čo si už nikdy na seba nedáte, alebo čo už nikdy nepoužijete. Vyhodťe to.
2. Urobíte radosť iným. Ak pri vašom upratovaní predsa len nájdete niečo čo má nejakú hodnotu, potom je tiež možné, že to niekomu darujete.Obdarovať niekoho ešte pred tým ako sú Vianoce bude veľmi nezvyklé, ale v každom prípade niekomu urobíte radosť. Len dávajte pozor, aby to, čo chcete darovať, bolo aspoň trochu použiteľné aj inak ako len spomienka na vás.
3. Urobíte si prehľad v tom, čo vlastníte. Ide vlastne o akúsi formu domácej inventúry. Niekedy to môže byť aj veľmi objavné, pretože nájdete veci, o ktorých ste boli jednoznačne presvedční, že sa niekde stratili, alebo ste ich niekde zabudli, a ony sa tíško skrývali pred vašimi očami.
4. Budete  vedieť čo vám chýba. Ak neviete čo vlastne máte, tak sa vám len veľmi ťažko určuje čo ešte potrebujete. Ale pozor, aby sa vám nestalo,že na dve vyhodené veci doplníte tri nové. To by ste urobili poriadny krok späť.
5. Budete sa hýbať. V závislosti od toho aký veľký je váš byť, koľko vecí máte v skryniach a zásuvkách sa budete musieť hýbať,keď to všetko budete presúvať, skladať a sortovať.  Tzn. že spálite nejaké tie kalórie, ktoré sa budú naberať počas vianočných sviatkov. Takto si v predstihu urobíte rezervu, z ktorej budete môcť čerpať počas potravinových vianočných hodov.
6. Budete trénovať schopnosť vzdávať sa vecí. Toto môže byť veľmi náročné, pre niekoho až takmer nerealizovateľné v závislosti od toho, ako veľmi uľpievate na veciach okolo vás. Čím ste vnútorne slobodnejší, tým ľahšie sa vám bude zbavovať nadbytočných vecí, ktoré vlastníte.O tom ako  málo nám stačí k životu som písal v príspevku “Ako málo vám stačí k životu”.
7. Vaše okolie sa na vás bude pozerať ako na poriadku milovného človeka. Ja viem, hovoril som, že by sa človek nemal riadiť tým čo si o ňom myslí jeho okolie, ale zas na druhú stranu nie je na škodu veci, keď si druhí o nás myslia pekné veci.
8. Dávate príklad svojím deťom. Z výchovného hľadiska absolútne nezanedbateľný prínos. Dieťa sa učí napodobovaním, s tým ťažko niečo narobíte. Ale môžete to využiť vo svoj prospech.
9. Robíte si poriadok vo vlastnej mysli. Náš vnútorný svet je častokrát vzorom, podľa ktorého  nevedome upravujeme náš reálny svet. To čo sa deje v nás, sa nejakým spôsobom zrkadlí v tom ako to okolo nás vyzerá. Toto prepojenie,resp. jeho overenie si vyžaduje trochu všímavosti  a vnímavosti diania okolo vás. Nakoniec, veď si len spomeňte na tie chvíle a obdobia vo vašom živote, kedy ste nestíhali, kedy ste sa ťažko na veci sústredili, kedy sa toho na vás veľa nahromadilo. Ako to vyzeralo na vašom pracovnom stole? V akom poriadku ste mali dokumenty? Vedeli ste nájsť to, čo ste práve potrebovali? A čo sa stalo keď ten nápor pominul? Nepovedali ste si “tak teraz si konečne urobím vo veciach poriadok”?
10. Nuž a tento bod nechávam otvorený pre vás. Aký je váš dôvod prečo by ste si mali na Vianoce poupratovať?

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Prednedávnom som čítal jednu štatistiku, ktorá hovorila, že ľudia na internete najviac neznášajú reklamu. Ani sa im nečudujem, ja by som sa pokojne tiež  zaradil do tejto kategórie. Ale niekedy sa stane, že sa s vaničkou vylieva aj dieťa a vďaka apriórnemu odmietanu reklamy sa občas pripravíme o užitočné informácie.

Dostal sa mi do rúk článok, ktorý hovoril zhruba o tom, že work life balance je vlastne ďalším marketingovým výmyslom,a že ľudia work life balance nepotrebujú ,že sa jedná o niečo o čo sa vlastne netreba snažiť, pretože sa jedná o niečo prirodzené, len sa zase našiel niekto, kto sa na tom chce nabaliť. S týmto názorom nesúhlasím a chcem sa s vami podeliť o svoj postoj k tejto téme. Vybral som si dva pohľady, ktoré budú blízke mnohým ľuďom (aspoň si to myslím). Jeden som nazval  “pohľad do korporátneho open space” a druhý “pohľad spoza freelancerovho stola”. Ako je to teda s týmito dvoma pohľadmi?

V korporátnom prostredí som pracoval takmer 5 rokov. Myslím, že je to celkom dostačujúca doba aby som sa k tomu, ako to vo veľkých firmách chodí mohol vyjadriť. Netvrdím, že moje osobné skúsenosti sú jediné relevantné, ale ak vezmem do úvahy aj slová a názory mojich kolegov s  ktorými som vtedy spolupracoval, dostanem sa k slušnej vzorke názorov,ktoré reprezentujú to ako to  vyzerá s vyváženosťou osobného a pracovného života vo veľkých firmách. Ak odhliadnem od faktu, že dve z mojich kolegýň po náročnom projekte skončili od vyčerpania v nemocnici, tak každé naše spoločné strenutie končilo povzdychom “kiež by sme mali viac času na seba, svoje rodiny, svoje záujmy”.

Je takýto povzdych prejavom vyváženosti osobného a pracovného života? Nemyslím si. Pomer stráveného času nad plnením pracovných povinností v pomere k osobným záležitostiam je všetko možné, len nie vyvážený. Bežný 8 hodinový  pracovný čas od 9:00 do 17:00 by toho snáď ešte bol dôkazom, ale odchody presne načas z práce boli skôr veľkou výnimkou. A  to nehovorím ešte o hodinách práce na notebooku keď som prišiel domov. Myslím, že je veľmi  málo ľudí, ktorý pracujú v korporátnom prostredí, ktorí si pochvaľujú ako to majú dobre vybalancované. Ale blýska sa na lepšie časy. Inštitút home office je jedným z krásnych príkladov ako sa to dá.

Niekto by mohlo namietať  “keď sa chce, tak sa všetko dá”. Nuž, niekedy aj áno, ale nemal som pocit, že ktorýkoľvek z týchto ľudí nechcel mať viac času na seba a svoju rodinu. Častokrát  vyvažovanie pracovného a osobného nie je len o prostom chcení a vôli, ako sme si už o tom písali. Do rozhodovania vstupuje množstvo iných faktorov, ktoré snahu o work life balance skôr komplikujú. Ale poďme sa pozrieť na druhú stranu.K freelancerovi.

Veľa ľudí odchádza z firemného prostredia presne pre vyššie uvedené dôvody. Rozhodnú sa pre svoju vlastnú cestu. Odídu zo spoločnosti a založia si firmičku alebo len živnosť. Stanú sa freelancermi. Už nemajú nad sebou šéfa.Nikto nekontroluje ich reporty, pretože žiadne nerobia. Nemusia vstávať na 7:00. Nemusia v práci ostať po pracovnej dobe až do 21:00. Ich zásadná životná zmena sa týka toho, že boli schopní vymeniť istotu (samozrejme iluzórnu) trvalého pracovného pomeru za neistotu ale slobodu. Bohužiaľ ani tento, pre niekoho úžasný setting situácie, nie je zárukou vyváženosti osobného a pracovného života. Tu je niekoľko dôvodov prečo to tak je:

• žiadna formálna kontrolujúca autorita
• žiaden presné vymedzenie osobného a pracovného času
• žiadne presné vymedzenie priestorov kde freelencer pracuje (ak pracuje z domu)
• nedostatok sebadisciplíny

Spoločným menovateľom, ktorý práve freelancerovi spôsobuje túto nevyváženosť je nedostatok štrukturovanosti v pracovnom procese, resp.v aktivitách,ktoré ho živia. Všetko je akési rozpliznuté, nejasné, chýbajú tomu jasné kontúry.Keď idete z kancelárie domov a prekročíte prah, tak ste jednoznačne doma. Ale keď pracujete v obývačke a prekročíte prah kuchyne,ste doma  alebo ste ešte v práci? A čo ešte keď máte pracovný stôl v jednom kúte obývačky a od toho istého stola vybavujete aj osobné veci? Kedy ste v práci  a kedy ste už doma, keď ste vlastne stále doma?

Naučiť sa dobre “prelaďovať” je pre  freelancera kľúčová vlastnosť pre jeho dosahovanie work life balance.A nie je to jednoduché.Opäť môžem potvrdiť z vlastnej mnohoročnej skúsenosti. Aj keď work life balance a jeho dosahovanie má pre freelancera trochu inú podobu a budú sa  mu tam ukazovať iné úlohy, stále je to niečo čo si zaslúži jeho pozornosť.

Nuž a čo vy? Tiež si myslíte, že problematika work life balance je niečo umelé a nepotrebné? Ako vy dosahujete vyváženosť osobného a pracovného života?

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

V poslednom príspevku som sa venoval emočnej inteligencii, presnejšie tomu, že pokiaľ skutočne seriózne uvažujeme nad tým, že by sme túto oblasť začali rozvíjať, mali by sme si ujasniť, v ktorej oblasti sa budeme pohybovať. Ide o to, že samotná emočná inteligencia je pomerne rozsiahla oblasť. A viete čo sa deje v rozsiahlych oblastiach, keď človek nevie kde je, a nevie kam by sa mal uberať? Nuž, je to jednoduché,taký človek sa stratí a už nikdy o ňom nebude nikto počuť. Pevne verím, že vy sa chcete takému osudu vyhnúť,a možno aj preto čítate tento článok, aby ste sa dozvedeli ako na to.
Len pre krátke zopakovanie. V roku 1995 Daniel Goleman napísal knihu “Emotional Intelligence”.  Samozrejme nebol vôbec jediným autorom, ktorý by o emočnej inteligencii písal, ale z nejakého dôvodu sa jeho kniha stala bestsellerom a uviedla pojem emočnej inteligencie do bežného života. Nakoľko do tej doby boli emócie v poli pôsobnosti predvšetkým humanitných profesií, ako boli psychológovia, pedagógovia a pod. Avšak po vydaní jeho knihy sa pojeme  emočnej inteligencie dostal takmer úplne všade. Čo bolo inak výborné, pretože sa vytvoril priestor kde sa s emóciami dalo pracovať, dalo sa  o nich diskutovať, už to nebolo niečo tajomné a magické. Okrem toho si ľudia, aj vďaka tejto knihe (no možno je to trochu prehnané) začali uvedomovať, že každý z nás má nejaký psychický svet a tento psychický svet je možné objavovať, skúmať a rozvíjať. Je tak trochu paradox, že podobné poznanie mali všetky veľké civilizácie dávno pred nami. Ale zdá,že historická múdrosť nemá na komerčný úspech.

Poďme však k rozvoju emočnej inteligencie. Ak sa ideme do niečoho pustiť, tak je potrebné mať jednu vec neustále na zreteli.To, akí ste je výsledkom  mnohoročného pôsobenia rozličných vyplyvov. Nie je možné v krátkom čase urobiť niečo, čo by vás radikálne zmenilo. Možno až na dve výnimky. Extrémne silné emocionálne zážitky a intenzívny meditačný tréning. Predpokladám však, že nikto z vás sa v blízkej dobe nechystá absolvovať extrémny emočný zážitok, rovnako ako prejsť cez intenzívny meditačný kurz.Ak hej, dajte mi vedieť, chcem byť pri tom:)

Máme tu však sebareflexiu, ako prvú z emočných kompetencií spolu s otázkou ako pracovať na jej rozvoji. Sebareflexia, alebo aj sebauvedomenie, je schopnosťou uvedomovať si svoje myšlienky, svoje pocity, svoje vnútro. Je  to postoj  ktorý zaujímame voči svojmu vnútornému svetu. Je to niečo, čo sa výsostne týka len nás. Nie je možné sledovať sebareflexiu niekoho iného, možno tak maximálne niektoré jej prejavy. Skúste sa na chvíľu zamyslieť nad týmto: kedy vo vašom živote vznikajú situácie, o ktorých by ste mohli povedať, že sú naplnené sebauvedomením? Kedy si veľmi výrazne uvedomujete seba samého? To, čo sa vo vás deje?
Ak budete uvažovať, tak možno prídete na to, že tieto situácie majú niečo spoločné. Sebauvedomenie v mysli vzniká vtedy,keď:
-sme v pokoji
-keď sa nikam neponáhľame
-ked relaxujeme
-keď sedíme (pokojne) niekde na čaji alebo pri káve
-keď sa prechádzame v prírode
-keď sa ráno zobudíme po dobrom spánku
-keď si zavrieme oči
-keď pokojne dýchame
-keď sa zrazu ocitneme v tichom prostredí, keď sme pred tým boli v hluku

Na druhú stranu, skúste uvažovať nad tým, aké sú tie situácie kedy naopak, svoje sebauvedomenies strácate?
-hluk
-veľké emočné vypätie
-extrémny stres
-spánok
-a nakoniec alkohol a  iné omamné látky

Ak teda chceme pracovať na rozvíjaní svojom sebauvedomení, tak sa budeme musieť snažiť zvýšiť podiel okamihov, ktoré napomáhajú vzniku sebauvedomenia. Avšak okrem vyššie uvedeného je tu ešte niekoľko nápadov ako zvyšovať svoje sebauvedomenie:
-každý večer pred spaním si prejdite pred očami celý deň, snažte sa vybaviť si čo najviac okamiho  a situácií. Tiež je to dobré cvičenie na trénig pamäťe. Ale okrem obrazu tej situácie, si skúste vybaviť, ako ste sa tam a vtedy cítili, čo sa vo vás odohrávalo
-počas dňa sa občas zastavte a skúste si všimnúť, ako na  tom ste, čo sa  práve vo vás deje (rozšírenie tohoto cvičenie: nastavte si telefón alebo hodinky aby vám pípali každé 2-4 hodiny, vtedy sa zastavte a pozrite sa čo sa vo vás deje).
-všetko čo robíte, sa snažte robiť tak, ako by to bola tá najdôležitejšie vec na svete
-budťe plne prítomný duchom  keď niečo robíte, nedovoľte svojej mysli aby sa túlala kade tade, držte ju pevne na uzde
-ak sa ocitnete v emočnom dianí, napr. sa schyľuje k hádke, tak nikdy nejednajte s emóciami. Počkajte až sa búrka preženie a potom reagujte.
-začnite meditovať. Nájdite sa nejakú techniku a nejakú dobu sa jej venujte. A pozorujte, či sa  vaša úroveň sebauvedomenie zvyšuje. Ak nie, skúste nejakú inú techniku. výber je naozaj veľmi široký.

Skúste to a dajte mi vedieť ako sa vám darí. Prípadne sa podelťe o postupy zvyšovania sebeuvedomenia, ktoré máte na sebe vyskúšané.

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Life koučing-nástroj rozvoja osobnosti. from Martin Prodaj on Vimeo.

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Ono to znie veľmi ľahko a veľmi lákavo, poviete si. Ale skutočnosť bude asi iná. Je to naozaj tak? Naozaj sa nedá nájsť prepojenie medzi tým čo robíte a ako zarábate? Povedzme si hneď na začiatok, že je rozdiel medzi tým , či pracujete ako podnikateľ alebo drobný živnostník, alebo keď pracujete ako zamestnanec. Určité veci budú jednoznačne odlišné, ale potom sú tu oblasti, ktoré budú rovnaké bez ohľadu na to či pracujete pre nejakú firmu alebo pracujete sám na seba.

Keď si vyberáme povolanie, tak sme spočiatku priťahovaní tím, čo nás skutočne baví. A treba povedať, že pre výber toho, čo nás bude živiť je to dobrá cesta. Omnoho lepšia ako cesta, kde sa najprv obzeráme kde by sme najviac zarobili a až potom sa rozhodujem, čo budeme robiť. Dôsledky sú neutešené. A pozná ich obrovské množstvo ľudí. Ak sa rozhodne niekto kráčať po druhej ceste, tak sa bude musieť zmierniť s tým, že každé ráno bude vstávať do práce s odporom, to čo robí bude vykonávať s nechuťou, bude robiť chyby, a všade bude rozprávať o tom aký je nešťastný zo svojej práce. Možno máte niekde vo svojom okolí niekoho, na koho by tento popis sedel a byť v prítomnosti takého človeka po dlhšiu dobu tiež nie je nič príjemné. Tragické však na tom je, že množstvo ľudí, aj keď sa nachádzajú v podobnej situácii, s ňou nič neurobia.

Ako sa však niečomu takému vyhnúť? Ako nespadnúť do jamy, v ktorej sa nachádza  tak veľké  množstvo populácie? Ako sa nezaradiť do zástupy tých, ktorí pracujú len pre peniaze?  Nie že by na peniazoch bolo niečo zlé, ale pokiaľ je to jediný motív, ktorý vás ráno vyženie z postele do práce, pripravujete sa aj o iné aspekty, ktoré by práca pre človeka mohla mať, pokiaľ by ju nerobil len pre peniaze. Treba si uvedomiť, že v práci strávime takmer jednu tretinu života, bolo by to hrozné mrhanie časom. Pokiaľ tento čas dajako zmysluplne nevyužijeme. A zmyslupné sú väčšinou pre nás veci, ku ktorým máme dajaký vzťah, ktoré nás v ideálnom prípade bavia, alebo nám prinášajú nejaký úžitok a nemám ba mysli len úžitok finančný. Niekedy však býva problém, ako si niečo také vybrať, ako sa rozhodnúť pre niečo, čo nás bude baviť? Predsa je tu však zopár nápadov, ktoré by nás mohli inšpirovať.

1. Začnime tým, že sa pozrieme na aktivity v našom živote, ktoré vás bavia.  Nemusí to byť vyložená zábava, ale určite by to malo byť niečo, čo v nás zanecháva pozitívny pocit. Každý z nás má v živote niečo čo ho baví, ak patríte medzi ľudí,ktorí budú tvrdiť, že to tak nie je, prosím napíšte mi, chcem vás spoznať. Tieto aktivity by mali byť prvým miestom ked sa vaša mysel zastaví, keď bude uvažovať nad tým, čomu by bolo dobré sa venovať.
2. Identifikujte oblasti, v ktorých ste dobrí. Nemusí to byť to isté ako bolo spomenuté v bode jedna, aj keď sa to môže stať. To je ideálny stav. Taktiež ale môžete na tom, v čom ste dobrí, resp. chcete byť dobrí, aj zámerne pracovať. Vyberiete si niečo čo vás baví a to budete rozvíjať, tomu sa budete venovať.
3. Nájdite si niečo, čo vám príde zmyslupné a čo bude prinášať hodnotu nielen vám, ale aj vášmu okoliu. Pokiaľ robíte len pre seba a vaša práca vášmu okoliu neprináša žiaden úžitok, opäť to bude len o materiálnych statkoch. Ľudí už unavuje, keď majú pocit, že všetko okolo vašej práce sa točí len okolo peňazí.
4. Niečoho sa vzdajte. Tak ako do plného pohára už žiadnu vodu nenalejete, tak rovnako ani do vášho života nebudú prichádzať nové veci, pokiaľ sa nejakých starých nezbavíte. Môže skutočne ísť o reálne predmety z vášho života, ale taktiež môže ísť o vzťahy, miesta, alebo pracovné pozície.

Kroky, o ktorých sme hovorili, môžu byť odrazovým mostíkom k tomu aby sme našli v našom živote to čo robíme radi. Pretože to čo robíme radi, robím dobre. A to čo robíme dobre si vždy zaslúži svoju odmenu. Preto robte to čo máte radi a peniaze časom určite prídu sami. Možno aj vy máte takú skúsenosť.Podeľte sa o ňu.

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Ak sa zaujímame o to, ako ušetriť čas, peniaze, aj našu energiu, je dôležité uvedomiť, že sa nepohybujeme niekde vo vákuu, ale vo svete kde sú veci, ľudia a udalosti navzájom poprepájané. Niekto by dokonca mohol povedať ono známe: “všetko zo všetkým súvisí”. A nemusíme ani zachádzať do kvantovej fyziky, ktorá dokazuje, že je to skutočne tak, celkom   nám postačí naša všímavosť toho, čo sa okolo nás deje. Niekedy je pochopenie toho, ako sme vzájomne popreväzovaný výrazné, niekedy priam udiera do očí, ale inokedy  je zase veľmi jemné, nevýrazné, ťažko zachytiteľné. Faktom ale ostáva, že ľudia, veci a udalosti v našom  svete nejakým spôsobom prepojené sú a na nás je, či tento fakt budeme brať na vedomie, alebo sa ho rozhodneme ignorovať. Čo samozrejme nijako neovplyvní existenciu tejto zákonitosti, podobne ako je to pri gravitácii. Môžeme ju popierať, môžeme ju ignorovať, ale ona kôli tomu neprestane existovať, aj keď by sme si to niekedy veľmi želali.

V jednom z mojich nedávnych príspevkov som písal o tom, že knihy môžu byť niečím ako je projekčné plátno, na ktorom sa premietajú fragmenty našej osobnosti. Inými slovami: “povedze mi čo čítaš a ja ti poviem, kto si.” V tomto prípade hovoríme o určitom prepojení vonkajšieho a vnútorného. Kde sa vnútorné manifestuje vo vonkajšom. Ale ono to prirodzene platí aj naopak. To čo sa deje vo vonkajšom svete ovyplyvňuje naše prežívanie a to ako to  v nás vyzerá. Niekedy je to pohľad, ktorý nie je príliš vábny. Na druhú stranu je práve toto prepojenie určitým nepriamym návodom ako si urobiť  v sebe poriadok. Niekedy je introspektívna  práva veľmi náročná. Minimálne z dvoch dôvodov. Prvý je ten, že nás takmer nikto v škole neučil ako na sebe pracovať. Dnes takmer odvšadiaľ počujeme, ako by sme na sebe mali robiť, nikto nám však nepovie, ako by sme mali postupovať. Nikto nám nedal do ruky manuál, kde by bolo napísané, ako pracovať s vlastnou osobnosťou. A tak sa to skôr učíme metódou pokus omyl. A nikedy nám to vyjde, a my skutočne rastieme. Ale niekedy,  a ja mám pocit, že to je častejšie, len prešľapujeme na mieste a nevieme  kam sa obrátiť. Ten druhý dôvod je ten, že aj keď už máme v rukách niečo, o čom vieme ,že  funguje a že naozaj budeme môcť na sebe pracovať, dajako sa  nám do toho nechce. Možno je to aj preto, pretože je veľa vecí v našej vnútornej domácnosti, o ktorých by sme najradšej nevedeli. Nikedy totiž pripomínajú známych zabudnutých kostlivcov v skrini. Vieme, že tam niekde sú, na niektorých sme  zabudli a keď ich objavíme, tak to môže byť pekne desivý zážitok. Aj preto niekedy ľudom na meditačných kurzoch, položartom, polovážne,  hovoríme: “dobre si rozmyslite, či sa na túto cestu poznania dáte, pretože ak raz otvoríte dvierka do vašej duše, už ich nikdy nebudete môcť zavrieť.” Je to to isté, ako keď sa dieťa po prvý raz popáli na plameni sviečky. Ak už to raz vie, už na to nikdy nezabudne. Už nikdy od toho poznania nebude môcť utiecť. Vráťme sa však k tomu ako si urobiť v sebe poriadok.

Ak ste trochu počítačovo zdatný, a používate  najznámejší operačný systém, tak sa vám isto po nejakom čase stalo, že váš PC začal mrznúť. Programy sa zasekávali, všetko trvalo strašne dlho, a po nejakej dobe sa už na počítači takmer vôbec nedalo pracovať. Jedným z najčastejších dôvodov prečo sa to deje, je že si na náš počítač neustále inštalujeme nové programy, hry  a aplikácie, o ktorých sme presvedčení, že ich určite niekdy budeme potrebovať. Väčšinou ich použijeme raz za čas, ak vôbec. Avšak tieto programy, ktoré nepoužívame, nás oberajú o miesto na disku, oberajú nás o pamäť, spomaľujú náš počítač. Zahlcujú ho, až ho nakoniec úplne znefunkčnia. Problém je v mnohosti a komplikovanosti. Ak sa budete pýtať na riešenie tohoto problému, tak vám znalci povedia dve veci. Po prvé, prevencia je vždy lepšia ako pracné riešenie problému, a preto si dávajte pozor aby sa vám niečo také predovšetkým vôbec nestalo. A  druhá vec, ktorú vám povedia, bude, aby ste si pred tým, než idete niečo na svoj počítač inštalovať, dobre rozmysleli, či to vôbec budete potrebovať. Ľudia, ktorí takto neuvažujú, tak majú na svojom počítači programy, ktoré nikdy nepoužili a asi ani nikdy nepoužijú. A nakoniec možno dodajú: “ak ste našli na svojom počítači niečo čo nepoužívate, zbavte sa toho”.

A  teraz skúste na chvíľku túto metaforu použiť na svoj život. Ktoré “programy”  vás oberajú o kapacitu? Ktoré “aplikácie” spomaľujú váš chod? Ktoré “hry” vás zbytočne uberajú o čas?  Ktoré “programy” skutočne používate a ktoré máte len na okrasu, alebo len preto, pretože niekto povedal,že by bolo dobré ich mať? Ktoré “komponenty” by ste mohli “odinštalovať” aby sa váš “systém” zrýchlil? Pamätajete na jednu vec: v jednoduchosti je krása. Čím viac sa vám podarí veci zjednodušiť, tým ľahšie, rýchlejšie a bezchybnejšie vám bude bežať nielen váš počítač, ale aj váš život.

A samozrejme budem veľmi zvedavý ako sa vám darilo. Tak sem pokojne napíšte  vaše skúsenosti a zážitky z “odinštalovávania”:)

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Pred nedávnom som písal článok o tom, ako rutiny a zabehané zvyky narúšajú našu kreativitu. Pri tom som sa pozastavil nad tým, že myseľ a psychika, ktorá je neustále hnaná do obrátok naším komerčným a konzumným spôsobom života, by miestami aj niečo rada vytvorila, ale nie je čas. Je to ako by ste neustále šlapali na plyn, nedopĺňali olej ani palivo. Ani sa niet čo čudovať, že po nejakej dobe sa aj ten najlepší motor zadrie. Aby sa to nestalo, je potrebné mu dopriať oddychový čas.

Máme makro a mikro oddychové časy. Medzi tie makro oddychové časy patria dovolenky, víkendy a sviatky, na ktoré sa z pochopiteľných dôvodov všetci teším ako malé deti na vianoce. A potom sú tu mikro oddychové časy. To sú tie okamžiky, kedy si po dobehnutí na autobus takmer  vykašleme pľúca, alebo keď po príchode domov zhodíme nákupné tašky niekde na chodbe a lapajúc po dychu padáme do kresla alebo na gauč. Samozrejme, zdá sa, že týchto mikro oddychových časov je pomerne viac ako tých makro. Ani sa nie je čo čudovať.  Veď dovolenka ja tak raz maximálne dva krát do roka a preto si musíme nachádzať priestor na oddych aj medzi dovolenkami, medzi vianocami a veľkou nocou. Medzi mojimi favoritmi, čo sa mikro oddychovania týka patrí “šlofík”.

Nie žeby som sa nechal inšpirovať južanskými zvykmi, ale musím uznať, že tieto národy vedia čo robia. Jeden zo svetových neurobiológov, John Medina, vo svojej knihe Brain Rules, považuje popoludňajší spánok za jednu z podmienok toho, aby mohol mozog správne fungovať a aby sme od neho mohli očakávať úlohy a výkony, ktoré od neho tak potrebujeme. Nechcem sa rozpisovať o tom, ako je niečo také prospešné, pretože to asi všetci vieme, súhlasíme stým a túžime po tom. Skôr chcem hovoriť o tom,  čo sa s popoludňajším spánkom dá robiť, keď ste zavretý niekde v open space, všade je plno ľudí a vaša firma ešte nekúpila tie krásne no vé postele, na ktorých sa budete usilovať o work life balance:)

Priemerná dlžka popoludňajšieho schrupnutia by nemala byť dlhšia ako 20 minút. Táto doba nie je náhodná a súvisí s prechodom mozgu do jednotlivých spánkových fáz. Ak by zdriemnutie trvalo viac ako 20 minút, tak sa dá predpokladať, že sa zobudíme viac unavení, než keď sme zavreli oči. Faktom však je, že niekedy je menej viac. A v tomto prípade  to platí dvojnásobne. Niekedy skutočne aj zopár sekúnd, kedy mám zavreté oči, a sústredíme sa na dýchanie, má uvoľnujúci a zároveň energetizujúci účinok.

Čo teda robiť keď prídete z obeda na pracovisko a ide na vás strašná únava?  Tu je zopár rád.

1. Žiadna káva. V tomto okamžiku vám káva moc nepomôže.Interval vstrebávania kofeínu je cca 45 minút,takže by vlastne začal účinkovať až omnoho neskôr.
2. Sadnite si na stoličku, alebo na kreslo.
3. Ruky položte na stôl alebo na klávesnicu počítača. Pre okolie tak budete vyzerať, že ste sa zastavili a nad niečím uvažujete, a  nebude mať odvahu vás vyrušiť zo sústredenia.
4. Zavrite si oči.
5. Pár krát sa zhlboka nadýchnite a vydýchnite.
6. Pozorujte uvoľnenie, ktoré nastalo po nádychu a výdychu. A zotrvajte pri ňom. Samozrejme,existujú prepracovanejšie techniky, ktoré sa môžete naučiť napríklad na kurze relaxačných techník.

Nie je to nič náročné, ba možno by sa zdalo, že je to tak jednoduché, že to ani nemôže fungovať. Ale ako som napísal vyššie, niekedy menej je viac. A nakoniec, prečo by niečo také človek mal robiť?

1. Získa dodatočnú energiu,potrebnú na to aby  bez ujmy na fyzickom aj duševnom zdraví dožil konca pracovnej doby.
2. Získa sústredenie potrebné na vypracovanie životne dôležitých reportov.
3. Dopraje telu čas na spracovanie dobrého a zdravého obeda zo závodnej jedálne
4. A na koniec? Uvedomí si, že pár chvíľ, ktoré použije na relaxáciu a nie na budovanie hrubého domáceho produktu je preňho predsa len cennejších ako ťukanie do klávesnice  a nervózne čakanie na koniec  pracovnej doby.

Máte nejaké nápady ako sa vysporiadať s dilemou popoludňajšieho spánku? Máte niečo vyskúšné? Sem s tým, som zvedavý na vaše skúsenosti a zážitky.

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Možno ste sa niekedy už stretli s tvrdením, že je dobré k veciam pristupovať s prázdnou hlavou, že predsudky a naše minulé skúsenosti sú akýmysi brzdami, ktoré našej mysli neumožnia nazrieť pod pokrievku rutiny a začať uvažovať novým, iným spôsobom. A treba povedať, že nové úvahy, nové idee a nové myšlieky sú dôležitým predpokladom na to, aby sme mohli byť v živote kreatívny, aby sme stále mali  nové nápady a predovšetkým, aby sa náš život nestal  zoznammo rutín a zvykov. Niekedy sú rutiny a zvyky dobré, ale keď sa večer zastavíte a prebehnete si pred svojím vnútorným zrakom váš deň, tak zistíte, že tie okamihy, kedy ste išli tak povediac na autopilota, tak to sú tie okamihy, kedy ste mali pocit, že nežijete. Vaša myseľ je pri vykonávaní rutín ako teliatko, ktoré vedú na porážku. O nič sa nezaujíma, nad ničím sa nepozastavuje, skrátka len beží  v tom svojom modus operandi. A čaká kým sa niečo stane. A ono sa niekedy niečo stane, niečo čo nás vytrhne z ospalosti, niečo čo naruší naše denné rutiny, niečo čo prinesie do nášho života zmenu. Niekedy z toho máme radosť a vlastne je to niečo na čo sme už dlho čakali, a niekedy nás zmena trochu vystraší, pretože zo sebou prináša nových ľudí, nové udalosti, nové situácie a čo je najdôležitejšie, tak nás vyhadzuje z našich zabehaných koľají,a to nie je niečo s čím sme všetci tak úplne v pohode. Niekedy je nám predsa len lepšie v teple a kľudne našich opakovačiek. Ale potom sú tu okamihy, kedy sa prebudíme a povieme si, že takto to nie je správne a začneme uvažovať viac nad tým, aby sme nebežali na autopilota. Aby toho v našom živote bolo viac nového, neobyvklého, viac niečoho, čo likviduje zabehané stereotypy. A pritom to nie je také ťažké, je to o zmene  pohľadu na svet okolo nás. Je to o tom aby sme vedeli pristupovať k veciam s otvorenou mysľou, ktorá nie je naplnená zvykmi a zabehanými rutinami. K tomu potrebujeme myseľ, ktorá niekedy býva tiež označená ako myseľ začiatočníka. Ale prečo je to  takto?

Predstavte si, že pracujete na nejakom  probléme, je to niečo čo je vám dobre známe. Je to problém, ktorý ste už niekedy pred tým riešili, a tak sa vám zdá, že to nie je nič náročné. A môže to fungovať. Ale môže sa pokojne stať, že sa bude jednať o problém, ktorý len zdanlivo pripmína niečo, čo ste už v minulosti riešili. Asi sa môže pokojne stať, že nikdy nebudete vidieť úplne do všetkého, nikdy nebudete mať úplné informácie. A  preto si pomáhate skúsenosťami z minula.K problému už apriori pristupujete ako k niečomu, čo ste už riešili. Použili ste na to nejaký postup, ten sa vám overil a tak ho použijete znovu. Ale nemusí to fungovať. Čo potom? Ako budete postupovať?

Stala sa taká udalosť. Nákladné auto prechádzalo popod most. Šofér však neodhadol výšku svojho auta a tak sa mu podarilo pod mostom ostať zakliesnený. Predstavte si tú situáciu.Niekoľkotonové auto je zakliesnené pod niekoľko sto tonovým mostom. Ako sa to bude dať riešiť? Príde inžinier, pozerá na tú spúšť a špekuluje nad tým, akú ťažkú techniku bude treba zavolať, aby sa im podarilo most zdvihnúť a auto vytiahnuť. Už to pozná, takúto situáciu zažil a vie, že to bude poriadna fuška a vôbec to nebude lacná záležitosť. Vtom však prichádza malý chlapec, pozerá sa na to obrovské auto a hovorí inžinierovi: ” A čo keby ste vypustili pneumatiky?”

V mysli odborníka je len jedno riešenie na problém, ktorý už niekedy riešil.V mysli začiatočníka je tých riešení nekonečne veľa. Jediné, čo potrebujeme  je, aby sa naša myseľ nebála uvažovať ako začiatočník. V našich končinách sa to ale nie vždy dá. Odborníci sú vážení práve pre ich minulé skúsenosti, ale to čo sa možno cení viacej je inovatívnosť, kreativita, nové nápady.  Ak niečo robíme roky a už nie sme spokojní  s tým, aké výsledky nám to prináša, tak potrebujeme zmeniť postoj, potrebujem vyprázdniť našu myseľ od balastu minulých skúseností, nech už sú akokoľvek cenné a potrebujeme sa začať na veci pozerať inak. Pohľadom začiatočníka. Otázkou je, ako to urobiť.

Určitým vodítkom, je už titulok tohoto článku. Zenová myseľ je tá, ktorá sa podobá na myseľ začiatočníka. Ale aká presne je tá zenová myseľ, čo sa za tým pojomom skrýva? Zenová myseľ, rovnako aj myseľ začiatočníka je taká myseľ, ktorá nie je zviazaná zvykmi, ktorá sa nedrží nejakej tradície. Zenová myseľ je taká myseľ, v ktorej nie sú žiadne predsudky, je to myseľ, ktorá na akúkoľvek situácia nahliada ako na niečo, čo sa práve teraz deje prvý krát. Je to, ako keď sa dieťa po prvý raz dotkne trávy, alebo po prvý raz zažije ako páli plameň sviečky. Ak sa chystá niečo také urobiť, tak v jeho mysli nie sú žiadne predopoklady o tom, čo sa bude diať, pretože tam ešte nemali ako vzniknúť.  Proste na to nebol čas. Žiaľ, ako starneme, tak sa naša myseľ neustále niečím  plní a priestor, ktorý nám dával šancu aby v ňom niečo vzniklo, sa stráca. Tu pomôže proces, ktorý by som nazval  vyprázdňovanie mysle. Tak ako nie je možné plnú nádobu naplniť, tak isto nie je možné aby v našej mysli vznikali nové nápady, pokiaľ tam budú zaberať miesto tie staré.

Existujú tri malé kroky, ktoré nás môžu priviesť k mysli začiatočníka.

1. Nereagovať hneď. Aj keď sa často hovorí, že to čo nás napadne ako prvé je najlepšie, väčšinou to tiež znamená,že nás napadnú myšlienky, ktoré sú v našej mysli pomerne dobre usadené  a preto sú niekde na povrchu a preto aj veľmi ľahko prístupné. To čo nás napadá ako prvé, to môžu byť práve tie myšlienky, ktoré sú najotrepanejšie a najstaršie.
2. Zmena mentálneho postoja. Toto bude asi o niečo ťažšie, pretože si predovšetkým musíme všímať, čo sa v našej mysli deje. Zastaviť uvažovanie, ktoré smeruje k niečomu obvyklému a zabehanému.
3. Seba spochybňovanie. Aj keď tento prvok môže znieť negativisticky, pravda je taká, že pokiaľ sa naučíme nebrať veci okolo nás ale aj v nás automaticky, tak sa skôr priblížime k tomu aby sa naša myseľ začala podobať mysli začiatočníka. Ako vyzerá také sebaspochybňovanie?  Uvažujete napr. nad nejakým nápadom,už ste dospeli k nejakému riešeniu, keď si v tom položíte otázku: a prečo by sa to nedalo urobiť inak? Prečo by sme nemohli postupovať iným smerom? Skrátka, obrátite na hlavu to, načo ste už prišli. Tento postup je vhodný skutočne tam kde potrebujete prísť s niečím novým. A nakoniec, ak vás nenapadnú žiadne odpovede, tak sa vždy môžete vrátiť k svojmu pôvodnému riešniu.Napadajú vás aj iné postupy, ako sa  dostať k zenovej mysli? Napíšte mi o nich.

Treba povedať, že vytvorenie mysle začiatočníka, nie je otázka jedného dňa, alebo jednej úvahy. Prvým krokom je, že so človek začne viac všímať, ako sa veci odohrávajú vo vnútri jeho hlavy a potom začne na tom pracovať. Pomaly a po krôčikoch.

Share on Facebook

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!