Time Life Management.org|Zorganizujte si čas, energiu, prácu aj domácnosť

Minulý týždeň som robil prednášku, ktorá mala názov “Chvála podnikania-oslobdťe sa a začnite robiť to, čo vás skutočne baví”. Už niekoľko rokov pracujem ako freelancer a musím vám povedať, táto práca ma nesmierne baví a dáva mi možnosť realizovať sa tam, kde si myslím, že som najlepší. Na druhej strane je však táto práca pomerne osamelá, a čo si niekedy uvedomujem, je, že mi chýba spoločnosť kolegov, s ktorými by som mohol preberať spoločné nápady, konštruktívne sa hádať a prichádzať v diskusii na nové myšlienky.  Kolektív ľudí, ktorí majú podobné zmýšľanie ako vy, je častokrát záchranným kolesom, ktorého sa chytáte vtedy, keď už to možno všetci blízky ľudia okolo vás vzdali. Zaujímavé tiež je, že od tých, od ktorých by sme očakával najdlhšie trvajúcu podporu, od tých sa nám jej prestane dostávať najskôr. Iste, nie je to pravidlo, ale je to skutočnosť, ktorá už len tým, že sa deje, vysiela varovný signál, ktorý by mal byť braný do úvahy.

Moja prezentácia bola určená ľudom, ktorí si už uvedomujú, alebo si začínajú uvedomovať, že život je príliš krátky na to, aby ho strávili v práci, ktorá ich nebaví. A to by pri tom nebolo žiadnou výnimkou. 8 z 10  ľudí chodí do práce s nechuťou. Len si to predstavte, stojíte na zastávke autobusu a 8 ľudí z 10, ktorí na tej zastávke stoja, aby sa dostali do práce, už  začína uvažovať nad tým, aké to bude super, keď sa budú vracať domov. Mnohí z nich by toto obdobie najradšej preskočili a rovno z tej zastávky šli domov. A to si ani nechcem predstavovať tie emócie, ktoré doprevádzajú tento druh uvažovania. Mnohí z nich si neuvedomujú, že jediný človek, ktorý im v tom bráni sú oni sami.

Je pre mňa zarážajúce, že aj v dnešnej dobe sa  medzi niektorými ľudmi usídlil názor: “nemôžeš si robiť, čo chceš, nikto si nerobí čo chce, budeš robiť to, za čo ti zaplatia a to najlepšie v nejakej veľkej firme,  ktorá ti bude prispievať na dôchodok.” Poznám ten názor, s jeho variáciami sa častos tretávam u ľudí, ktorí sa dostávajú na životné rázcestie, kde si v spätnej refelexii  svojho života uvedomujú, že roky a roky nerobia niečo čo ich baví, ale niečo čo od nich chce niekto iný. A v princípe je jedno či to boli/sú rodičia, spoločnosť, partneri, vedúci a manažéri. Preto si toľko ľudí kladie otázku: “ Má vôbec zmysel, to čo robím? A prečo to vlastne robím? Čo všetko som musel obetovať tejto práci, aj keď mi po mnohé roky neprinášala žiaden emočný a vnútorný zmysel?” Pre tých, ktorí by chceli namietať, že sa predsa jedná o peniaze a tie sú najdôležitejšie, tak veľká väčina týchto ľudí by vo svojom spätnom pohľade vymenili menej platenú prácu, ktorá ich baví, za tú, kde dostali poriadne peniaze, ale robili robotu, ktorá ich denno denne okrádala o zdravý rozum a pokoj v duši. Ak vás vaša práca už dnes nebaví, je to varujúce znamenie. S obľubou hovorím: “ ak sú veci teraz zlé, a nič sa s nimi nebude robiť, tak sa časom stanú ešte horšími.” Moje pozorovania mi ukázali, že toto pravidlo sa dá uplatniť všade. Na vzťahy, na prácu,na peniaze, na osobný rast, na profesionálny rast.

Keď sa prednáška končil, mal som z toho radosť, pretože ľudia odchádzali s novou motiváciu a vedomím, že veci sa dajú robiť aj inak a že našťastie žijeme v spoločnosti, kde človek môže robiť to, čo ho baví a dostať za to aj zaplatné. Boli to tí ľudia, ktorí si uvedomili,že ak sú veci zlé a nič sa s nimi nebude robiť, tak sa časom stanú ešte horšími. Boli to tí ľudia, ktorí sa rozhodli,že budú hľadať spôsoby ako by sa mohli priblížiť k svojej vysnívanej práci a nehľadali dôvody,prečo by to nešlo. Asi majú pred sebou dlhú a náročnú cestu, ale verím,že to čo na prednáške odznelo, im dodalo odvahy a inšpirácie na kráčanie vlastnou cestou.

Aj vy uvažujete nad zmenou vo svojej práci? Tak potom sa na vás  teším na ďalšej prednáške.

Alebo už máte svoje skúsenosti s tým ako ste prestali robiť, čo vás nebaví a začali sa venovať tomu, čo vás napĺňa? Podeľte sa s nimi.

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Pred nedávom som sa stretol s kamarátom, s ktorým som sa dlhšiu dobu nevidel. Začali sme sa rozprávať o tom, čo kto robí, ako sa má, proste ten typ rozhovoru,ktorý máte s niekým s kým ste sa dlhšie nevideli. Po otázke čo vlastne robím, som povedal, že som freelancer a podnikateľ. Pýtal sa ma čo to všetko obnáša, pretože aj samotné slovo bolo pre neho nové. Neodolal som príležitosti predstaviť túto prácu v skvelom svetle,čo vyvolalo aj očakávaný výsledok. Takmer závistlivé vzdychnutie:”ty sa ale máš, zoberieš počítač, ideš si sadnúť niekam do kaviarne, si vonku, mimo kancelárie, robíš si čo chceš,nikto ťa nekontroluje, ty si vlastne takmer stále na dovolenke”. Nuž, priznám sa,bolo to celkom príjemné počúvať, pretože k práci ktorú robím,som sa dostal len vlastným pričinením a vlastným úsilím a teda to bolo niečo ako ocenenie môjho úsilia. Ale po nejakom čase, keď sa naše stretnutie skončilo, a ja som si prehrával o čom sme hovorili, som si uvedomil že to, čo bežný človek vidí na práci freelancera je najprv povrch. A v bežnej diskusii sa nie príliš často dostanem k tomu, čo sa skutočne skrýva za tým byť sám sebe pánom, byť freelancerom.A čo je teda také lákavé pre iných ľudí na práci freelancera,ale čo v skutočnosti môže byť celkom iné?

• “Ty si môžeš robiť čo chceš” Ako sa to vezme.Ono si vlastne skutočne málokto robí, čo chce. Naše skutky sú predsa ovyplňované toľkými vonkajším faktormi, že niekedy je veľmi ťažké skutočne zistiť, čo sú naše vlastné potreby a naše vlastné chcenia. V mojom prípade ale ide o to, že sa pre niečo rozhodnem. A toto rozhodnutie má v sebe prvky slobody a voľnosti. Každý žijúci v tejto spoločnosti má voči nej nejaké záväzky. Aj ja musím platiť účty a splátky. V čom mám však možno voľnosť väčšiu ako bežný zamestnanec, je, že keď chcem zarobiť nejaké peniaze,tak je na mojom rozhodnutí, akým spôsobom to bude. Je dôležité povedať, že nerobím čo sa mi chce, ale to, pre čo sa rozhodnem. Chcelo by sa mi napríklad ležať na gauči a celý deň pozerať TV, ale rozhodnem sa , že toto nie  je to, čo chcem robiť, pretože mi to nič neprinesie. Tak sa radšej rozhodnem pre niečo iné, konštruktívnejšie a to potom robím.
• ” Ty máš vlastne stále dovolenku, máš toľko voľného času.” Mať dostatok voľného času je pre mňa otázkou dobrej organizácie práce a dobrého time managementu. Viem, že nikdy nebudem schopný stihnúť úplne všetko, preto si zo svojich aktivít vyberám to,čo mi prinesie najvyšší zisk, a to nie len finančný ale aj iný. Ak som dobre zorganizovaný, tak všetko stihnem veľmi rýchlo a preto mám možnosť mať napríkladlen 4 dňový pracovný týždneň,alebo len 4 hodinový pracovný deň. Ale čo je mojím cieľom, je presne v duchu Tima Ferrisa a jeho knihy ” The 4 hour work week”,mať len 4 hodinový pracovný týždeň.
• “Nemusíš byť v kancelárii”. Áno, to vnímam ako obrovskú výhodu. Navyše, kancelárie sú svojou podstatou anti kreatívne a preto radšej dávam prednosť iným priestorom. Ak mám napríklad niečo vytvoriť, niečo napísať, tak si sadnem tam, kde je prostredie podnetné a kde myšlienky bežia úlne inak ako na obvyklých miestach. Napríklad v kaviarňach.
• “Vyberáš si pracovať na takých veciach, ktoré ťa bavia.” To je samotná podstata byť freelancerom.Každý z nás sa stáva týmto typom podnikateľa preto, aby robil len to, alebo hlavne to, čo ho baví a v čom je dobrý. I keď je pravda, že niekedy sa musím popasovať aj s prácou, ktorá nie je až tak celkom podľa môjho gusta, ale zase je dobrá pre moje finančné zdravie.A vieme, že veci, ktoré sú dobré pre zdravie sú vecami,do ktorých sa nám nie vždy chce,ale sú  potrebné, aby boli urobené.

Napísal som tie argumenty, ktoré občas v ľudoch vzbudzujú závisť, ale určite som  nenapísal všetko.Pravdou, je že niekedy je práca freelancera v mnohom ťažšia ako práca bežného zamestnanca.A keďže toto je vec  s ktoru sa opakovane stretáva, určite sa k tejto téme ešte vrátim.

A čo vy? Ako sa iní ľudia pozerajú na vašu freelancer prácu?

PS. Chcete začať pracovať ako freelancer? Prídťe na prednášku, ktorá vás môže inšpirovať: Chvála podnikania-ako sa oslobodiť a začať robiť to čo vás baví.

Photo by:kolazymonkey

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Škola nezamestnaného 2.časť: Ako si vybudovať štruktúru dňa from Martin Prodaj on Vimeo.

Život každého človeka má určitú štruktúru. Často nás zvyky a rutiny,ktoré sú výsledkom štruktúry obmedzujú.Ale pokiaľ sa v našom živote nenechádza žiadna štruktúra, je veľmi ťažké žiť s pocitom zakotvenosti a zmysluplnosti.

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Škola nezamestnaného-1.časť: Sebadôvera a sebeúcta from Martin Prodaj on Vimeo.

Pre človeka, ktorý náhle stratil prácu, je najťažšie zachovať si vlastnú sebaúctu a zaplniť niečím prázdne miesto, ktoré vzniklo stratou práce.

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Mám rád komédie, vtipy, glosy, ktoré vo mne vyvolávajú ak už nie vyložene smiech, tak aspoň úsmev. Myslím, že môj postoj k veciam, ktoré vo mne vyvolávajú smiech nebude odlišný od postoja mnohých iných ľudí. Smiech je úžasná vec. Úplne dokáže zmeniť môj postoj a pohľad na svet, na ľudí, na situácie, ktoré sa okolo mňa dejú. Asi netreba nijako zvlášť zdôrazňovať, že vždy smerom k lepšiemu. Existuje mnoho druhov smiechu a mnoho druhov úsmevu.Mám najradšej ten, do ktorého sa môžem naplno ponoriť. Je to smiech, ktorý sa veľmi podobá na hlbokú meditáciu, ak taký smiech zažívate, ste v ňom hlboko ponorený. Okrem neho neexistuje nič iné.Je to uvoľňujúci a katarzný zážitok. A preto je tak smutne prekvapujúce, ako málo sa smejeme, ako málo sa usmievame. Opäť nebudem tvrdiť nič objavné, ak poviem, že stretnúť usmievajúceho sa človeka, alebo nedajbože nejakého smejúceho sa, je niečo podobné ako byť zasiahnutý guľovým bleskom na pravé poludnie  z oblohy bez obláčika. Je to vskutku priam sviatok, niekoho takého vidieť. Vážne, skúste si malý pozorovateľský experiment, koľko usmievajúcich sa ľudí, stretnete počas dňa. Myslím, že budete večer môcť otvoriť šampanské, ak sa vám to podarí. Je to proste niečo tak výnimočné, až sa z toho človeku zatajuje dych. Skrátka,veľmi málo sa smejeme. A dôvod prečo je to tak, je, že sa berieme príliš vážne.

Predstavte si, že deň ktorý žijete, je ten posledný na tejto zemi. Ako ho budete žiť? Čo budete robiť? S kým sa budete stretávať? O čom sa budete baviť? Ako budete tráviť svoj voľný čas? Stačí aby táto myšlienka, čo i len na jeden okamih zarezonovalo vo vašej mysli, a dá sa predpokladať, že niečo sa vo vašom dni zmení. Ale čo sa hlavne zmení, že sa budete pozerať na veci celkom inak, budte sa zaoberať inými myšlienkami a určite nebudete strácať svoj drahocenný čas bojovaním v nezmyselných a absurdných žabomyších vojnách, ktoré s takou obľubou občas prevádzkujeme v našich životoch. Ako sa vôbec môžeme brať vážne, keď vieme,že náš čas na tejto zemi je obmedzený?  O čo viac radosti a smiechu by človek  zažíval keby sa nebral tak straaaaaaašne vážne? O čo  ľahšie by sa mi žilo, keby som sa vedel smiať sebe samému,vlastným myšlienka, vlastným hrám, ktoré hrám pre svet a ľudí. O čo ľahšie by som sa mal, keby som z každého problému nerobil slona.

Človek, ktorý sa neberie príliš vážne, má vo svojej mysli prítomnú ľahkosť, vzdušnosť. Jeho myseľ sa “nezasekáva” na slovných narážkach, poznámkach, slovách, myšlienkach. Je slobodná a voľná. Pretože, okrem iného vie, že pokiaľ nejde o život,tak ide o hovno a preto nemá zmysel brať všetko smrteľne vážne.

A preto vás prosím, uvoľnite sa:)

photo credit: Weird Beard

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Občas vo svojich príspevkoch zmienim skutočnosť, že som nejakú dobu svojho života strávil na Srí Lanke v buddhistickom kláštore theravádovej tradície. Vzhľadom na skutočnosť,že buddhizmus ako taký sa teší pomerne vysokému záujmu predovšetkým medzi ľudmi, ktorí sa zaujímajú o svoj rozvoj, som sa rozhodol zorganizovať prednášku. Možno to skôr bude voľné rozprávanie na témy, ktoré bežného človeka napadnú, keď si predstaví,ako by asi mohol vyzerať život v kláštore.Dostávam veľa otázok, na ktoré by som rád odpovedal a tak vytváram možnosť kde sa to bude dať. Prednáška sa bude konať 28.1 o 17:00 v hoteli President v Bratislave. Tu sa môžete registrovať.

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Jeden grécky filozof sa raz prechádzal po tržnici. Pozeral sa všade okolo seba, videl mnoho krásnych vecí,cítil mnoho krásnych vôní. A povzdychol si: ” Toľko kásnych vecí a ja nemusím mať ani jednu.”
Ak by sa vám zdalo, že v jeho povzdychu ste zacítili smútok, tak sa mýlite. Opak je pravdou. V jeho povzdychu bolo cítiť radosť a spokojnosť. Spokojnosť z toho, že necíti potrebu žiadnu z tých, akokoľvek krásnych vecí, vlastniť. Bol to povzdych v ktorom bolo cítiť slobodu,a radosť zo slobody, ktorá nie je viazaná na vlastníctvo vecí a predmetov.

Niekde sa hovorí “nešťastní sú tí, ktorí majú veľa a predsa im to nestačí a šťastní sú tí, ktorí majú málo a sú spokojní aj s tým málom.” Pretože tí, ktorí majú veľa a nie sú spokojní, nebudú mať nikdy dosť. Ich túžba po vlastníctve nebude nikdy ukojená. Ale tí, ktorí majú málo a už nič nepotrebujú sú vo svojej podstate bohatší ako tí, ako tí čo majú veľa.

Pred niekoľkými rokmi sme si s manželkou zaviedli taký rituál alebo by sme to mohli nazvať užitočný zvyk. Nikdy som nebol priaznivcom dávania si novoročných predsavzatí, ale zas na druhú stranu mať pred sebou nejaký plán alebo cieľ je veľmi dôležité aby vaše pracovné alebo životné smerovanie bol niekde zakotvené. Naše plány sú rozdelené na tri kategórie, mohlo by ich byť aj viacej alebo menej, to záleží od toho, ako chcete ísť do podrobností. My máme 3 kategórie: veci,ľudia,činnosti. Nič sofistikované. Na začiatku Nového roku si zoberieme pred seba zoznam z predošlého roka  a vyhodnocujeme, čo sa nám podarilo a kde by sme mali ešte viac popracovať na splnení plánov. Niekedy sa stane,že niektoré položky sa proste presunú z jedného roka do druhého,ale to sa stáva pomerne zriedkavo. Čo je však dôležité, je, že keď sme pred pár dňami pracovali na novom zozname, tak sme si všimli, že nemám už čo dať do sĺpčeka “veci”. V tom okamžiku sme si uvedomili,že vlastne máme všetko,čo sme chceli mať a navyše, že nás už nenapadá nič, čo by sme si do vecí dali pre rok 2010. Bol to úžasný pocit. Mať čo potrebujem a už nepotrebovať viac. A od toho okamžiku keď sa prechádzam po obchodných centráchm si uvedomujem: “toľko krásnych vecí a ja nepotrebujem ani jednu z nich”:)

A čo vy?

photo credit: Scooter Flix

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Aký je podľa vás pomer času, ktorý človek strávi v externom prostredí a aktivitami vonkajšieho sveta a času,ktorý človek strávi ponorený do vlastného vnútra? Povedzme v rámci jedného dňa, teda 24 hodín. A nebudeme počítať spánok, pretože ten síce patrí do kategórie “vnútorný svet”, ale väčšina z nás nedokáže zo snami aktívne pracovať a preto sa to nepočíta. Takže tu máme cca 16 hodín. Koľko z tohto času skutočne strávime vo vlastnom vnútornom priestore? Obávam, sa že to bude žalostne málo.

Vlastne si niekedy myslím, že keby nám naše telo nevravelo,že aspoň teraz si na 10 minút potrebuje oddýchnuť a zavrieť oči, asi by sme sa k sebe nikdy nedostali. Smutné na tom  je, že niekedy nepočujeme  priam zúfalé volanie nášho tela a našej mysle po odpočinku alebo stiahnutí sa z vonkajšieho sveta.

Táto zručnosť, schopnosť obrátiť pozornosť do nášho vnútra sa stáva niečím čo je nezvyklé, neobyčajné, ba niekedy a pre niekoho až nenormálne.  A pritom to bolo a je niečo, čo je nám vlastné, bez čoho sa v skutočnosti vôbec neobídeme. A čo má ďaleko od prirodzenosti, je práve to, že svoju pozornosť do nášho vnútra obraciame tak zriedka. A pri tom to nie je nieč náročné ani ťažké.

Bolo pre mňa neuveriteľné, keď som na jednom kurze emočnej inteligencie zadal inštrukciu na pomerne jednoduché introspektívne cvičenie a po jeho skončení som videl prekvapené tváre účastníkov, z ktorých sa mnohí možno po prvý raz dostali k sebe a k vlastnému telu a mysli.

Samozrejme v našom vnútornom svete sa nedej toľko ako vonku. I keď toto konštatovanie vám veľmi ľahko zmetie zo stola takmer každý kto sa nejakú dobu zaoberá prácou na sebe. Thrillery,horroty, romance, to všetko sa dá nájsť vo vašej mysli. A nemusíte za to platiť ani poplatky za príjem signálu. Jediné, čo k tomu potrebujete je aspoň 10 minút nerušeného času. Času, kedy sa budete môcť venovať len sebe, svojmu vnútornému svetu.

Nie je treba robiť nič. Len pozorovať.Tíško sedieť a nechať sa unášať vlastným prúdom myšlienok. Ale pozor, dávajte pozor na to, aby ste sa nenechali chytiť prúdom a obsahom, pretože sa vám môže stať, že o chvíľu budete písať svoju diplomovú prácu, budete pripravovať prezentáciu do práce, prípadne budete robiť nákup. To sa myseľ s vami hrá. Dokáže vás nalákať na všakovaké dobroty, len aby ste sa jej nepozreli na zúbky (to nemá moc rada) a na to ako funguje.Nevenujte sa teda tomu o čom premýšľate ale skôr sa skúste zamerať na to ako myslíte.Pozorujte proces myslenie.Ten vám  o vaše mysli povie podstatne viac ako obsahy. I keď aj tie môžu byť niečím užitočné, zvlášť ak natrafíte na obsahy,ktoré sa opakujú, sú zvláštne, podivné, alebo sú doprevádzané zvláštnymi pocitmi. Rizikom však je, že do obsahov sa veľmi ľahko a rýchlo zamotáte a ťažko sa z toho vymotáva:)

Toto cvičenie je o tom naučiť sa byť pozorovateľom vlastného vnútorného sveta podobne, ako keď ste pozorovateľom deja na televíznej obrazovke, alebo niekde v kine. Nenechajte sa však dejom príliš strhnúť. Nakoniec, je to len film a skutočný život sa odohráva celkom inde.
A čo vy? Koľko času venujete sledovaniu svojho vnútorného sveta?

photo credit: h.koppdelaney

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Tiež sa vám  stala takáto vec: večer, už to bolo pomerne neskoro, ste prišli domov, ani neviete ako ste sa dostali do postele a keď si začnete prehrávať pred očami,čo ste v  ten deň  zažili a urobili, máte pocit, že sa vám všetko zlieva do jednej šedej machule,v ktorej sa nedajú nájsť žiadne pevné obrysy. Vtedy si uvedomíte, že ste celý deň prežili na nejakom autopilotovi, ktorý vás síce viac menej úspešne preniesol cez väčšinu vašich aktivít avšak  gombík z nápisom “mám pocit, že žijem” ostal po celý čas vypnutý.

Človek , ktorý si uvedomuje, že pokiaľ žije hektickým životom a nechce sa z toho zblázniť, tak potrebuje občas vypnúť,občas sa zastaviť,občas relaxovať. Ale ako to urobiť, keď takmer všetko okolo nás sa deje v neustálom kluse a zhone?

Odpovedí na túto otázku je nespočet. Jedna z nich oznamuje, že pokiaľ chceme relaxovať, oddychovať, pokiaľ chcem aby sa naša psychika a naša myseľ dostala aspoň do nejakého stavu uvoľnenie, tak treba spomaliť. A spomalením sa myslí spomalenie aktivít, ktoré robíme, spomalenie reči,ktorou hovoríme a taktiež samozrejme spomalenie myšlienok, ktoré sa nám ženú hlavnou. Ale to tiež ešte nie je všetko.Ešte jedna ingrediencia, veľmi subtílna, tu chýba.

Bolo to nedávno. Práve som dopozoral niečo v TV, nebolo to nič objavné ani ušľachtilé, ako to už väčšinou pri sledovaní TV býva. V okamžiku ako som stlačil off, celá miestnosť sa ponorila do ticha a tmy, ktorá bola narúšaná len svetlom sviečok. V tom okamžiku som si uvedomil hlboké upokojenie a uspokojenie spôsobené tým , že všetky výrazné podnety, ktoré boli spôsobovaní mojím sledovaním TV,naraz ustali. Ono povšimnutie si tohoto emočného stavu,toho kontrastu,pocit uvoľnenie, relaxu a pokoja ešte viac prehĺbilo. Vtedy som si uvedomil, že naša myseľ aj počas dňa zažíva stavy uvoľnenie a relaxu, ale kedže sa všetko okolo nás deje tak rýchlo, tak ani nemáme čas si  to všimnúť. A skôr než by sme z toho pocitu mohli čerpať niečo pre naše duševné zdravie,tak to prekryjeme ďalším zážitkom. To znamená, že v našom živote sa vyskytujú celkom prirodzene okamihy, keď sa dianie okolo nás ak už nie zastavuje, tak aspoň spomaľuje. Vtedy máme šancu čerpať z toho čo je, čo sa aktuálne okolo nás deje. Ak si však v tom zlomku sekundy neuvedomíme: “to je pokoj, to je ticho” celé čaro a  dobrodenie,ktoré sme mohli získať z toho okamžiku, je preč.

Ak aj sme v stave uvoľnenia a relaxu a nevedomujeme si kvality tohoto stavu, tak riskujeme stratu možno toho najcennejšie okamžiku z celého dňa. Okamžiku, kde takpovediac “máme všetkých 5 pokope”. Je to ako uzavretý cyklus.Sme v pohode a súčasne si uvedomujeme, že sme v pohode a kľude. A toto uvedomenie stav pohody a uvoľnenie ešte viac umocňuje. A tak  sa tento stav dá kultiovať vlastne neustále.

Takže: zastaviť a uvedomiť. Uvedomiť, a ešte raz uvedomiť.

A čo vy? Čo si všímate, keď sa zastavíte?

Ak sa vám článok páčil,posuňte ho ďalej na twitter, facebook,priateľom. A samozrejme nezabudnite sa prihlásť k odberu cez RSS.

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!

Často krát sme svedkami, či už priamymi alebo sprostredkovanými, toho, že hrubá sila, arogancia, agresia si razia cestu dopredu-bezohľadne a niekedy až kruto. Niekde som čítal, že pre to aby zlo zvíťazilo, bude celkom stačiť keď tí dobrí prestanú niečo robiť. Je to smutné ale veľmi  pravdivé. Koľko krát som bol svedkom toho, že sa niekde deje aj drobná neprávosť, ale aj ja som radšej sklopil oči a šiel  ďalej.

Ale potom sú tu okamžiky,kedy pohár trepezlivosti pretečie, keď sa nazbieraná energia uvoľní, a aj tí čo boli zaznávaní sa prederú na svetlo. Tento príbeh, priam mýtický archetyp sa nachádza vo všetkých kultúrach, dokonca aj v tej našej skomercionalizovanej.

Možno to bude znieť pateticky ale ja som ten príbeh nesmierne silno cítil, keď som si prezeral toto video. Možno ste už počuli o Susan Boyle.O jej fenomenálnomo víťazstve v britskom protipóle Super star. Nechajte sa teda, ak chcete, inšpirovať a povzbudiť tým, že aj tí poslední, na ktorých sa všetci smejú a znevažujú ich, môžu byť raz prví.

Tu je video.

If you enjoyed this post, make sure you subscribe to my RSS feed!